Protesty vo Francúzsku dosiahli nadštandardné rozmery aj na krajinu, kde sú národným športom. Prezident Emmanuel Macron sa totiž pustil do železníc. Podobne ako Slovensko aj Francúzsko demonštratívne ignoruje zámer EÚ liberalizovať osobnú železničnú dopravu. Otvorené tendrovanie železničných dopravných služieb sa má začať od roku 2019, ale vlády budú môcť cez obštrukcie posúvať tento dátum efektívne až do roku 2033, ak nie dlhšie.
Macron chce železnice aj tak pripraviť a začína zmenou právnej formy železníc SNCF zo štátneho podniku na štátnu akciovku. Železnice totiž akumulovali dlh 47 miliárd eur. To je viac ako celý dlh slovenského štátu. Zmena na akciovku by mala stransparentniť toky verejných financií.
Ako aj iné štátne podniky vo Francúzsku, SNCF sú štát v štáte s vlastnými pravidlami. Železničiari získali špeciálny status „cheminot“ v roku 1920, keď vláda tlačila na rozvoj železnice – a už sa ho nevzdali.
Dnes má zhruba 92 percent zo 150-tisíc zamestnancov zaujímavé výhody. Stať sa železničiarom je „práca na celý život“, zamestnanca prakticky nie je možné prepustiť z ekonomických dôvodov. Jedinou protiváhou je dlhšia skúšobná lehota (pri niektorých pozíciách vyše dva roky). Poteší odchod do dôchodku vo veku 57 rokov, 14-tisíc rušňovodičov odchádza na odpočinok už v 52 rokoch. Štandardný dôchodkový vek je 62 rokov a dĺžka dožitia 82 rokov. Skúste si porovnať počet odpracovaných rokov a počet rokov, ktoré pravdepodobne strávi rušňovodič na dôchodku. Priemerná penzia železničiarov je okolo dvetisíc eur, viac ako je celoštátny priemer (platia však dodatočný odvod). Pracovný čas je 35 hodín v celej krajine, ale železničiarov potešia 3 dni platenej dovolenky navyše (dokopy 28 dní). Milión železničiarov a ich rodinných príslušníkov má „režimky“, vďaka ktorým cestujú za nízke alebo žiadne cestovné.
Železničiari sa bránia, že oni nie sú dôvodom spaľovania peňazí daňovníkov, ale zlé riadenie spoločnosti. Nechal by som aj im ich podiel na pravde – zlé investície a nehospodárne nákupy sú častým sprievodným znakom štátnych podnikov. To však dokáže zlepšiť hlavne vstup súkromného kapitálu, ktorého sa protestujúci tak obávajú, hoci vláda tvrdí, že to neplánuje. Macron ostáva neoblomný, ale to mu nemusí vydržať. K železničiarom sa pridáva aj časť ľavicových študentov a iné odbory a spolu tlačia na zachovanie statusu quo.
„Francúzska klasika!“ poviete si. Ale Francúzsko je krajina, ktorá má, zvlášť po brexite, ambíciu byť hlavnou silou pri formovaní spoločnej európskej sociálnej a hospodárskej politiky. A to sa bytostne týka aj Slovenska. Neefektívny francúzsky štátny podnik môže byť raz povinným modelom poskytovania služieb v celej EÚ.