Zjavne sa končí významná, pomaly dvadsaťročná etapa vývoja vysokoškolského vzdelávania. Zároveň dochádza k modifikácii sociálneho a ekonomického systému, ktorý dominoval viac ako jednej generácii.
Retrospektíva dokumentuje nepopierateľný prínos reforiem v súlade s Bolonským procesom. Ani nie tak s ním súvisiace akcie, deklarácie a dokumenty. Skôr rozsiahle, teraz ťažko zastaviteľné zmeny študijných programov, ich štruktúry a usporiadania. Zásluhou tejto adaptácie sa naše školy integrovali do spoločného európskeho vzdelávacieho priestoru. Zjednocujúceho projektu prinášajúceho užšiu kohéziu ku progresívnejším režimom vzdelávania.
Prioritnou výzvou súčasnosti sú však ekonomické turbulencie. Nie iba banková a finančná kríza. Aj s jej dosahom na zamestnanosť a hospodársky rast. Možno tiež iné a rozsiahlejšie spoločenské výkyvy, ktoré sa ešte objavia, typu zvýšenej kontroly finančných inštitúcií štátom. Dokonca i znárodňovania niektorých hospodársky dôležitých odvetví. Ešte pred niekoľkými mesiacmi nepredstaviteľných zásahov. Osobitne na tieto procesy sú naši študenti mimoriadne citliví. Každý sa dnes stretáva, s nedávno ešte nemysliteľným.
Niekedy sa od nás očakáva nevykonateľné. Konvenčné riešenia nedávnej minulosti už nepostačujú. Zaužívané rutinné procesy sa javia neperspektívnymi. Úlohou popredných univerzít je prispieť svojím vedomostným potenciálom k hospodárskemu oživeniu.
Zatiaľ sme, žiaľ, zväčšia svedkami finančnej sanácie bankového sektora, série ochranných opatrení existujúcej priemyselnej základne a snáh stimulovať spotrebu. V dôsledku týchto zásahov existuje reálne riziko obmedzenia investícií do vzdelávania a vedy. Oblasti, mylne považovanej za takú, ktorá môže počkať. Realitou sú pritom bezprecedentné nároky na školy, ktoré majú ambície kvalitne fungovať v neistých finančných podmienkach determinovaných recesiou.
Nielen menšie podniky, ale aj verejná správa evidentne stráca istotu, ako v súčasnosti konať. Terajší systém sa zdá pomerne jednoduchý. Často ho prekvapujúco charakterizujú neprofesionálne, až amatérske rozhodnutia. Dokonca podľa médií významných osobností a skupín. Sporná je tiež interpretácia dosiahnutých výstupov. Zväčša vzdialená súčasnému poznaniu, kritickému vedeckému bádaniu a akademickým hodnotám.
Vzniká priestor na iniciatívu škôl vo vývoji nových inšpirujúcich postupov. Paradoxne, tieto ekonomické vplyvy a nimi produkované neistoty tak poskytujú vhodný priestor na širšiu akceptáciu perspektívnej koncepcie vedomostnej spoločnosti. Nateraz iba bojujúcej o svoje miesto vo svete.
Z uvedených argumentov plynie, že skutočné univerzity sa naďalej nemôžu pokladať iba za producentov absolventov, zručností a technológií. Spravidla iba s krátkodobou životnosťou. V pokrízovej znalostnej spoločnosti iste nezostanú v dnešnom sekundárnom postavení. Veď v skutočnosti zohrávajú kardinálnu a nezastupiteľnú úlohu vo vzdelávaní, v rozvoji poznania a kultúry spoločnosti. Už dnes si musia týmito aktivitami vynucovať plnohodnotnejšie postavenie. Aj napriek tomu, že súčasná koncepcia vysokoškolského vzdelávania preferuje prílišnú aplikáciu trhových zákonitostí. Charakterizovaných nielen deformovanou konkurenciu medzi školami rôzneho typu, podnikaním a snahami o financovanie z viacerých zdrojov v záujme zvyšovania zisku. Navyše, široko komentovanými nekritickými ligovými tabuľkami škôl so subjektívnym kvantifikovaním kvality ich výstupov. Trhové mechanizmy spoľahlivo nefungovali vo finančnom a bankovom systéme. Ukazujú sa neefektívne aj v akademickom prostredí.
Progresívne vzdelávacie inštitúcie v pokrízovom období iste budú v skutočnosti univerzálnejšie. S úplnejšou ponukou študijných programov a otvorenejším prístupom verejnosti. Po kríze bude spoločnosť charakteristická oveľa silnejšou spoločenskou kohéziou. Občianska spoločnosť so silnejšou solidaritou má snahu sa brániť negatívnym efektom skrytej ruky trhu. Školy môžu pritom zohrávať kľúčovú úlohu.
Predstavujú pozoruhodnú komunitu. Od študentov rôznorodej orientácie cez zamestnancov odlišných profesií. Navyše z iných miest a viacerých regiónov.
Prirodzene vytvárajú pestrú a reprezentatívnu občiansku spoločnosť. Fakt rovnakej dôležitosti ako akademické aktivity vo vzdelávaní a vede.
Popredné vzdelávacie inštitúcie sú už dnes nútené sa viac zaoberať trhom práce s novou konfiguráciou žiadaných profesií. Ale tiež reflektovať zmeny životného štýlu. S dobrovoľnými nehonorovanými prácami, s novými spôsobmi trávenia voľného času a so zmenami v súkromnom živote ľudí. Vznikajú tým nové príležitosti celoživotného vzdelávania a jeho sprístupnenia novým netradičným záujemcom.
Doterajší vývoj charakterizovali krátkodobé ciele s okamžitými ekonomickými efektmi. Zvlášť procesy charakteristické pre dobre platený bankový sektor. Tieto tendencie sa preniesli aj do podnikania. Úvery hodnotili skôr povrchne, bez hlbšej analýzy ich účelu. Deformovalo sa tým takisto financovanie výskumu s tlakom na priority korelujúce s bezprostrednými trhovými príležitosťami. Znehodnotil sa tým perspektívny výskum vo viacerých hospodársky dôležitých odvetviach. Vrátane investícií do prístrojov a zariadení.
Alternatíva modernizácie vzdelávacieho systému je nesporne nevyhnutná. Azda aj bez prílišnej závislosti od štátnych dotácií. Možno v modernejšej organizačnej štruktúre, inej akademickej kultúre a s ústupom od dnes sporného trhového modelu. Ba ešte so zabránením obchodovať so vzdelaním, ktoré by malo zostať činnosťou vo verejnom záujme. Podobne ako pred dvadsiatimi rokmi i dnes sa ťažko hľadá optimálna koncepcia. Predpokladá dôkladnú analýzu viacerých možností, prevyšujúcich negatíva ako dôsledok súčasných ekonomických problémov.
Doterajší úspešný transformačný proces nás do budúcna zaväzuje. Už nepôjde o ďalšiu konvergenciu k vyspelejšiemu zahraničiu. Skôr sa bude potrebné výkonom vyrovnať partnerom v iných regiónoch Európy. Navyše, internacionalizáciou vyhovieť netradičným požiadavkám na vzdelávanie. Najmä v novo nastupujúcich ekonomikách. Naše historické väzby predurčujú našu orientáciu zvlášť na niekdajšie rozvojové krajiny.
Žilina 15. apríla 2009
Ján Bujňák, rektor Žilinskej univerzity v Žiline