Po komárňanskom "krízovom summite" je viac než to, že Dunajom preteká sladká voda, isté jedno -- na komplikovaných bilaterálnych vzťahoch Bratislava -- Budapešť sa vôbec nič nemení a asi ani tak rýchlo nezmení.
Ferenc Gyurcsány zo svojej rétoriky nepoľaví, pretože nemôže, a Robert Fico neustúpi, pretože jednoducho nechce. Nacionalizmus sa v prípade maďarského premiéra stal otázkou politického prežitia. Od pouličných nepokojov z jesene 2006 a rozpadu koalície na jar tohto roku, lavíruje menšinová Gyurcsányova vláda na pokraji zrútenia. Jediným dôvodom, prečo sa ho ešte socialisti nezbavili, je, že za neho doposiaľ nenašli vhodnú náhradu.
Orbánov opozičný Fidesz tak na úkor kŕčovitých socialistov dlhodobo zvyšuje svoj náskok v prieskumoch verejnej mienky a nacionalistickou rétorikou s nulovou zodpovednosťou za vládnutie radikalizuje maďarskú politickú scénu. Nepopulárny Gyurcsány sa dal národnostnou vlnou spláchnuť ktovie až kam, dúfajúc, že obrana "maďarstva" aspoň sčasti prekryje žalostný polčas jeho vládnutia.
Na rozdiel od neho, Robert Fico na bitie do pŕs a rozrážanie otvorených dverí odkázaný nie je. No nacionalizmus mu slúži práve tak, ako jeho maďarskému náprotivku. V role iluzionistu ním púta pozornosť publika, aby mohol zatiaľ nerušene vyvlastňovať, podpiľovať druhý pilier a bojovať s monopolmi.
Vyhliadky na lepšie podunajsko-zadunajské vzťahy nezávisia od nikoho iného než od samotných Podunajcov a Zadunajcov. Sú to totiž práve oni, komu sa snažia politici na oboch brehoch rieky svojimi národnými tancami zapáčiť.
Martin Koleják, spolupracovník HN
StoryEditor