Guvernér Čínskej ľudovej banky Čou Siao-čchuan vyvolal rozruch, keď vyhlásil, že Zvláštne práva čerpania (SDR) Medzinárodného menového fondu by mali nahradiť dolár v role svetovej rezervnej meny. Jeho úvahy sa stretli so zmiešanými pocitmi.
Stúpenci uznali rozpory systému, v ktorom sa medzinárodná mena používa medzinárodne. Pokiaľ ekonomicky rastú, centrálne banky sa, pochopiteľne, usilujú získať viac rezerv. Ak sú však tieto rezervy prevažne vo forme dolárov, potom stúpajúci dopyt umožňuje Spojeným štátom financovať svoj vonkajší deficit s neprirodzene nízkymi nákladmi. To umožňuje hromadenie neudržateľných nerovnováh, ktoré vedú k nevyhnutnému krachu. Nedávne udalosti tento problém odhalili -- a guvernér Čou má teda pravdu, keď volá po inom systéme.
Skeptici však pochybujú, či by SDR mohla niekedy nahradiť dolár v role hlavnej svetovej rezervnej meny, a to z jednoduchého dôvodu, že SDR nie sú menou. Je to zložená účtovná jednotka, v ktorých MMF vydáva svojim členom úvery.
Tieto úvery možno vo fonde premeniť na doláre a iné meny a možno ich používať pri oficiálnych transakciách medzi členskými štátmi MMF. Nie je možné využiť ich v ostatných transakciách, v ktorých sa angažujú centrálne banky a vlády. Nemožno ich využívať na intervencie na devízových trhoch, ani pri iných transakciách s účastníkmi trhu. To znamená, že SDR nie je atraktívna ako oficiálna rezervná mena.
Zmeniť to nebude jednoduché. Napriek problémom a prekážkam americkej ekonomiky zostávajú dolárové cenné papiere prevažujúcou formou rezerv, a to vďaka bezpríkladnej hĺbke a likvidite amerických trhov. Centrálne banky môžu nakupovať a predávať dolárové cenné papiere, nemuseli by na týchto trhoch vyvolávať pohyb. Je tu i faktor pohodlnosti: doláre sa používajú i v rade iných transakcií. V dôsledku toho sa ani euru nepodarilo vážne ohroziť dolár v úlohe dominantnej rezervnej meny. Pre SDR by to bolo ešte obťažnejšie.
Obťažné však neznamená nemožné. Ak to Čína myslí s povýšením SDR na status rezervnej meny vážne, mala by podniknúť kroky na vytvorenie likvidného trhu s pohľadávkami v SDR. Mala by vydať vlastné dlhopisy denominované v SDR. Alebo ešte lepšie, mohla by povzbudiť ďalšie štáty G20, aby sa zachovali podobne. Zaplatili by za to cenu, keďže investori do týchto dlhopisov by spočiatku požadovali prémiu za novinku. Nič však nie je zadarmo. Táto cena by bola investíciou do stabilnejšieho medzinárodného systému.
Pokus vytvoriť komerčný trh s pohľadávkami denominovanými v SDR bol, samozrejme, uskutočnený skôr. V 70. rokoch vydávali komerčné banky obmedzené emisie pasív denominovaných v SDR a firmy vydávali v SDR dlhopisy. Toto úsilie však nakoniec nikam neviedlo. Dolár bol likvidnejší a ukázalo sa, že jeho výhodu hýbateľa diania nie je možné prekonať.
Prekonanie tejto výhody by dnes vyžadovalo niekoho, kto by utváral trh pre súkromné i oficiálne transakcie a v počiatočnej fáze tento trh dotoval. Tým "niekým" je očividne MMF. Fond by mohol byť pripravený na nákup a predaj pohľadávok v SDR súkromným i oficiálnym inštitúciám s malou maržou medzi predajnou a kúpnou cenou, takže by konkuroval pohľadávkam v dolároch.
Prvý raz dolár získal status medzinárodnej meny v 20. storočí, keď novozaložený Federálny rezervný systém začal nakupovať a predávať akceptované dolárové zmenky, podporovať trh a zvyšovať jeho likviditu. Ak to medzinárodné spoločenstvo myslí so SDR ako medzinárodnou menou vážne, bude musieť poskytnúť MMF právomoc, aby sa správal podobne.
Taktiež by to znamenalo isté náklady. MMF by používal reálne zdroje na dotovanie trhu tak dlho, až by ho začali účastníci považovať za natoľko atraktívny, že by začali tieto služby poskytovať so zrovnateľnými nákladmi. Akcionári fondu by museli súhlasiť, že tieto náklady ponesú. Avšak znova: čo je to iné než investície do stabilnejšieho globálneho menového systému?
Premena SDR so skutočnou medzinárodnou menou by vyžadovala tiež prekonanie ďalších prekážok. MMF by musel byť schopný emitovať v časoch nedostatku dodatočné SDR, podobne ako keď Fed poskytol v druhej polovici roku 2008 dolárové swapy, aby zaistil dostatočnú likviditu dolára. V súčasnosti sa na vydaní SDR musia dohodnúť krajiny majúce 85 % hlasovacích práv, čo nie je recept na likviditu.
Manažment MMF by tiež musel mať právomoc rozhodnúť o emisii SDR, rovnako ako môže Fed rozhodnúť o možnosti menových swapov. Inými slovami platí, že ak sa má stať SDR skutočne medzinárodnou menou, musí sa MMF viac podobať globálnej centrálnej banke a medzinárodnému veriteľovi poslednej inštancie.
Pred krízou by boli podobné myšlienky zmetené rovno zo stola. Ani dnes sa nenaplnia cez noc. Sú to však reálne dôsledky vyhlásenia guvernéra Čou.
Barry Eichengreen
Copyright: Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org