Gruzínsko sa za posledné desaťročie postupne stalo jedným z významných energetických koridorov na svete. Na svetové, hlavne európske trhy, ním prúdi už zhruba 50 miliónov ton ropy a ropných produktov z oblasti Kaspického mora, hlavne Azerbajdžanu a Kazachstanu, pričom tento objem má reálne predpoklady na ďalší rast. Najdôležitejšou prepravnou tepnou je ropovod Baku -- Tbilisi -- Ceyhan (BTC). Jeho terajšia denná kapacita jeden milión barelov nie je ešte plne využívaná, ale už pred vypuknutím rusko-gruzínskeho konfliktu prebiehali intenzívne rokovania o jej ďalšom výraznom zvýšení. Ráta sa hlavne s Kazachstanom, kde sa čoskoro s priamou účasťou západných koncernov začne ťažiť na nových gigantických ložiskách. Kazachovia v tejto súvislosti plánujú aj výstavbu rafinérie v tureckom Ceyhane na pobreží Stredozemného mora. Už dnes pritom majú podiely v niektorých gruzínskych čiernomorských termináloch, kadiaľ exportujú tiež ropné produkty. Okrem BTC sa rozširuje aj kapacita menšieho a staršieho ropovodu z azerbajdžanského Baku do gruzínskej Supsy na pobreží Čierneho mora. Ten bol kvôli modernizácii posledný rok odstavený a do prevádzky ho mali uviesť až toto leto. Vojenský rusko-gruzínsky konflikt tieto práce výrazne narušil, aj keď podobne, ako v prípade ropovodu BTC, nebol na gruzínskom území nijako poškodený.
Od minulého roka sa Gruzínsku otvára možnosť stať sa aj tranzitérom zemného plynu z oblasti Kaspiku, zatiaľ hlavne z Azerbajdžanu do Turecka a ďalej do Európy. Južnokaukazský plynovod (SCP), začínajúci opäť v Baku a vedúci Gruzínskom súbežne s ropovodom BTC, sa v tureckom meste Erzerum napája na plynovodnú sieť smerujúcu ďalej do Európy. Už dnes je v prevádzke potrubné turecko-grécke prepojenie, ktoré otvorilo cestu pre azerbajdžanský plyn na trhy EÚ, pričom sa pripravuje výstavba nadväzujúceho plynovodu do južného Talianska. Po roku 2010 by ním malo prúdiť zhruba osem miliárd kubíkov plynu. Južnokaukazský plynovod, ktorý prepravuje plyn z úvodnej fázy otvárky azerbajdžanského gigantického ložiska Šah Deniz, by po jeho uvedení do plnej ťažby mal byť prvou etapou toľko diskutovaného plynovodného projektu Nabucco. Ten by mal integráciou a intenzifikáciou už existujúcich plynovodných systémov a pomocou nových potrubných prepojení priviesť kaspický a možno neskôr aj iránsky plyn až do rakúskeho Baumgartenu pri slovenských hraniciach.
Gruzínske ropovodné a plynovodné systémy sa stavali a stavajú s masívnou politickou, ale aj finančnou a bezpečnostnou podporou Spojených štátov, pričom nemalú úlohu zohráva aj Turecko. Pre Washington je to logické pokračovanie podpory rozvoja od Ruska a krajín OPEC nezávislej ťažby uhľovodíkov v oblasti Kaspického mora, ktorá sa začala hneď po rozpade Sovietskeho zväzu. Paradoxne však hlavným odbytiskom pre kaspickú ropu a perspektívne aj plyn nie sú USA, ale trh EÚ. V oblasti sú síce prítomné nielen americké, ale aj ropné spoločnosti z Európy, lenže na rozdiel od Washingtonu vlády európskych krajín vrátane Európskej komisie začali byť v tomto regióne viac aktívne doslova až v posledných mesiacoch.
Konkurentom pre Európanov však už nie sú len Rusi, ale aj Číňania, ktorí tu dokonca začínajú silno konkurovať aj Rusom. Práve energetika, ťažba uhľovodíkov a ich bezpečná preprava na trhy EÚ predstavujú pre krajiny únie bezprostredný ekonomický aj bezpečnostný záujem. Ak si chce EÚ zabezpečiť mierovými prostriedkami svoje záujmy v oblasti, a ak chce, aby tamojšie národy a krajiny viac kooperovali s Európou, musí im ponúknuť oveľa viac ako doteraz. Zabezpečenie bezpečnosti, stability a prosperity Gruzínska je preto v strategickom záujme EÚ.
StoryEditor