Z času na čas sa predstavitelia súčasnej vlády pohoršujú nad nedostatkom vzdelania novinárov. Áno, náš malý a stále nedozretý trh s informáciami nedisponuje dostatkom dobre platených novinárov, avšak treba sa zamyslieť, od koho táto výčitka prichádza.
Nedávny rozhovor s novým ministrom potvrdzuje, že problém so vzdelaním má aj kritizujúca strana. Na mysli mám teraz vzdelanie ekonomické. Pretože každý minister vlády, ktorý rozhoduje o miliardových sumách, by mal poznať ekonomické základy trhového mechanizmu, aby vedel domyslieť dôsledky svojich rozhodnutí. To sa týka nielen ministra financií, ale aj spravodlivosti či kultúry. Ak hovorím o základnom ekonomickom vzdelaní, nemám tým na mysli absolvovanie ekonomickej vysokej školy. Poznanie základných ekonomických princípov sa dá naštudovať v oveľa kratšom čase.
Nový minister pôdohospodárstva si buď tento čas dosiaľ nenašiel, alebo mu politická funkcia bráni tieto vedomosti používať. Usudzujem tak na základe jeho odpovedí týkajúcich sa pomerov na trhu pôdohospodárov. Na margo tohtoročného poklesu cien obilia kvôli vysokej úrode hovorí, že "...roľníci dostávajú oveľa menej ako vlani". Minuloročnú slabú úrodu zase charakterizuje slovami: "...ceny vyhnali nahor tí, ktorí ju nakupovali".
Tie odpovede musia zaraziť každého študenta, ktorý pochopil lekciu o dopyte a ponuke. Odpovede ministra vyvolávajú dojem, že roľníci sa len nemo prizerajú, čo nenásytní obchodníci robia. Pritom je to roľník, ktorý musí súhlasiť s predajom. On je vlastníkom zrna a on neochotou predať v čase nedostatku tlačí na nákupcu, aby ponúkol vyššiu cenu. Na druhej strane, logicky pri vysokej úrode sa sám roľník musí prispôsobiť nízkej trhovej cene, inak mu zrno ostane v sklade. K obchodu by nikdy nedošlo, ak by cena nebola výhodná pre oboch. Výhodná pritom nemusí nutne znamenať vysoká, ale "cennejšia" oproti situácii, keby roľník zrno nepredal.
Ďalšia odpoveď naznačuje, že minister nechce akceptovať ani teóriu komparatívnych výhod. Vraj "...vajce vyrobené doma za tri koruny je lacnejšie ako to, čo je o pár halierov lacnejšie dovezené zvonka". Je to tradičné opakovanie mýtu, podľa ktorého sa domáca produkcia viac vyplatí, lebo zamestnáva ľudí. Lenže ľudia by mohli byť zamestnaní aj v produkcii iných tovarov a služieb, ktoré by vďaka vyššej pridanej hodnote mohli viesť k vyšším mzdám.
Teória komparatívnych výhod hovorí, že regióny by mali produkovať to, v čom sú produktívnejšie, a nakupovať to, čo by inak produkovali s nízkou pridanou hodnotou. A to sa týka aj poľnohospodárskej produkcie. Viazanie pracovnej sily v odvetví, ktoré negeneruje dostatočnú pridanú hodnotu v porovnaní s alternatívnymi možnosťami, znamená neefektívne využívanie zdrojov krajiny a brzdenie rastu životnej úrovne. Súčasná situácia v pôdohospodárstve, a to nielen v EÚ, je charakteristická vysokou mierou centrálneho plánovania, ktoré vedie k nízkej efektivite. Dôkazom sú nielen prebytky potravín, pálenie vína na výrobu pohonných látok, ale aj ďalšia odpoveď ministra na otázku, či farmári míňajú dotácie rozumne. Minister, tvrdí, že ak sú účelovo viazané, tak sú používané rozumne. Napríklad: "Na podporu farmárov v horších výrobných podmienkach." Inými slovami, na udržiavanie menej efektívnej produkcie, čo je plytvanie našimi peniazmi.
Podobné výroky či hodnotenie eurodotácií v pôdohospodárstve však nie sú doménou len slovenských ministrov, ale je ich počuť aj z ostatných krajín EÚ. A keďže títo ministri tvoria Európsku radu v otázke poľnohospodárstva, je zrejmé, že ak nezačnú používať ekonomické vedomosti a na farmárov nazerať ako na každý iný komerčný sektor na trhu, na neefektívnej produkcii zapríčinenej aj rozsiahlou dotačnou podporou sa nič nezmení. Mimochodom, na dotačnú podporu farmárom prispeje v tomto roku každý občan Slovenska priemerne sumou 4 600 Sk.
Radovan Ďurana, analytik INESS