Nesplatenie hypotekárnych úverov a od nich odvodených cenných papierov bolo len spúšťacím mechanizmom krízy, ale nebol kľúčovým problémom americkej ekonomiky. V rokoch 1970 -- 2000 finančné krízy v desiatkach krajín viedli k strate od 10 -- 30 percent národných finančných aktív. Medzinárodný menový fond v rokoch 1975 -- 1997 zaznamenal viac ako 150 devízových a 54 dlhových (bankových kríz ) vo viac ako 50 krajinách sveta. Časové obdobie, ktoré je medzi dvomi po sebe idúcimi krízami sa v krajinách s novým trhom odhaduje na 5 -- 10 rokov.
Fundamentálnym problémom krízy je úvermi umelo stimulovaný dopyt. Vyvolal neúmerne vysoké zadlženie domácností a korporácií a nafúkol výrobné kapacity do rozmerov, ktoré prevyšujú reálne potreby. Teória krízy bola od základu rozpracovaná politickou ekonómiou v 19. storočí. Podľa nej produkt práce sa nerovnomerne rozdeľuje medzi vlastníka práce a vlastníka kapitálu. Preto sa imanentným problémom kapitalizmu stáva neustále zväčšovanie kapitálu a nadprodukcia.
Kapitál existuje nielen v peňažnej forme, ale aj vo forme aktív. Hodnota aktív sa určuje želaním ich kúpiť. Ak budeme skúmať reťazec obchodov, v konečnom dôsledku prídeme k dopytu -- či už spotrebiteľa, alebo štátu. Spotrebitelia sú majiteľmi práce a dopyt štátu v mnohom tiež závisí od možností spotrebiteľov. Znamená to, že rast dopytu v kapitalizme vždy zaostáva za rastom kapitálu.
Avšak klasická politická ekonómia dokázala, že zníženie dopytu v porovnaní s rastom kapitálu vedie k zníženiu miery zisku na každú jednotku kapitálu. Kapitál rieši tieto problémy tromi základnými metódami.
Prvým je "spálenie" kapitálu, napríklad vo forme spľasnutia bubliny. Druhý je vývoz kapitálu. Tretím je rozvoj finančného kapitalizmu, keď sa do rozporu dostáva množstvo finančných prostriedkov, ktoré obsluhujú reálne materiálne aktíva a množstvo finančných prostriedkov obsluhujúcich finančné aktíva. Vďaka tomu časť svetovej ekonomiky, najmä v USA, funguje vďaka stimulácii dopytu emisnými činnosťami. Tá zväčšovaním peňažnej masy financovala aj inovačné zlomy v oblasti technológií.
Znamená to, že ročne koncom 90. rokov sa do americkej ekonomiky poskytovaním akýchkoľvek úverov "pumpovalo" 110 -- 140 mld. USD. Dnes je na udržanie stability systému mesačne potrebných 200 -- 205 mld. USD. Výsledkom je to, že tempá rastu dlhu prevyšujú tempá rastu reálnej ekonomiky. Aký môže byť dôsledok toho, že 10 % ekonomiky existuje len vďaka emisii nových bankoviek? Ak prestane financovanie tejto časti ekonomiky, ona jednoducho prestane existovať. Znamená to, že prestanú existovať aj iné časti odvetví, ktoré sú spojené vzájomnými väzbami. Pre reálnu ekonomiku mimo USA vyplýva z toho záver, že ekonomika nemôže byť hnaná len vydávaním nových peňazí, presnejšie povedané úverov.
Vladimír Bačišin, ekonomický poradca
StoryEditor