Pripomenutie výročia novembra ´89 ponúka možnosť pomenovať dosiahnutú úroveň naše demokracie.
Svedectvo o stave vecí verejných dávajú najmä občiansko-environmentálne kauzy a najmä kauza Skládka nepatrí do mesta.
Vec je jasne postavená. Na jednej strane majú byť garantom demokracie poslanci parlamentu, teda tvorba zákonov v súlade s Listinou základných ľudských práv a slobôd a Ústavou SR, na strane druhej predstavitelia demokratickej formy vlády.
Rámec fungovania správy vecí verejných je teda jasne daná. Problém však vzniká v politických subjektoch, ktoré nesprávne pochopili svoje poslanie v sfére verejnej správy. Namiesto konania v súlade s ústavou garantovaným postavením občanov voči štátnej správe, tak konajú najmä vo svoj partokratický prospech. Spoločnosť je tým opäť štruktúrovaná na My a Oni. Oni establishment, My plebs.
Partokratické vnímanie správy vecí verejných vedie k uprednostňovaniu straníckých záujmov, ktoré sa nezriedka kryjú so záujmami spriaznených podnikateľských skupín. Spoločenský konflikt vzniká vtedy, keď tieto záujmy narazia na jasne sformulované a početne zastúpené zákonné nároky zorganizovaných občanov, ktorí vstupujú do polemiky s mocou.
Ďalším problematickým prvkom na tejto scéne je, že mnohí jednotlivci pôsobiaci v politike majú patologický sklon privlastňovať si moc, ktorá súvisí s ich výkonom funkcie a uplatňovať ju proti verejnému záujmu.
Ako vypuklý príklad tejto zvrátenosti slúži kauza pezinskej skládky, dodatočne zlegalizovanej čiernej stavby, ktorá sa vďaka konaniu štátom platených úradníkov stavia napriek dlhodobým a masívnym protestom občanov a samosprávy mesta Pezinok. Ak osoby, ktoré s mocou disponujú, nemajú záujem riešiť vec v súlade s demokratickou formou vlády a ignorujú ústavnú skutočnosť, že štátna moc pochádza od občanov, tak využívajú priamo či nepriamo akúkoľvek obštrukciu, ktorú im byrokratická štruktúra štátnej správy poskytuje. Tieto praktiky aktuálne realizuje minister životného prostredia, ktorý napriek vyjadreniam prezidenta republiky a predsedu vlády v neprospech pezinskej skládky koná v jej prospech tým, že naťahuje čas, aby došlo ku kolaudácii skôr, než k usporiadaniu v súlade s právom. Cieľom tohto obštrukčného konania je unaviť a vysiliť iniciatívu občanov a zabezpečiť realizáciu partokratického záujmu v prospech záujmových skupín.
Ako inak je možné vysvetliť situáciu, v ktorej sa nachádzajú občania Pezinka spolu s miestnou samosprávou napriek tomu, že riadne a včas uplatnili všetky zákonné prostriedky nápravy neželaného stavu? Nik nespochybňuje vlastnícke práva, či rozvoj podnikania, ale rámec demokracie predsa nemôže určovať výstavba "tak trochu" čiernej skládky.
"Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných, alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Jeho výkon nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom" (Listina ľudských práv a slobôd, Čl. 11 ).
Domnievam sa, že kauza Skládka nepatrí do mesta, ako aj mnohé ďalšie jej podobné prípady, vytýčili demarkačnú čiaru priestoru občianskej slobody a demokracie. Ak dopustíme narušenie tejto hranice, staneme sa bezmocným spoločenstvom, neschopným zvrátiť zvôľu arogantných jednotlivcov konajúcich v mene štátnej správy. Takto konajúce skupinky jednotlivcov sa javia ako všemocné. Hoci sme sa v novembri 1989 dokázali vzoprieť voči násilnému režimu, dnes máme sklon upadať do porazeneckej nálady typu "nedá sa nič robiť, takto to chodí."
Diskutujme, argumentujme, uverejňujme, podpisujme petície, buďme aktívni a solidárni, inak dávame jasný signál, že sme už dostatočne zmanipulovaným spoločenstvom na to, aby sa na nás realizovala vôľa jednotlivcov, ktorí využívajú štátnu moc vo svoj súkromný prospech.
Anton Popovič, hudobník, občiansky aktivista, protagonista novembra ´89.