Atypické riešenia začínajú analýzou toho, čo sa robilo doteraz. Spolu s reflexiou, prečo nie odlišným spôsobom. Hlavne keď úroveň poznania naznačuje, že sa vie ísť aj inou cestou a zmeniť momentálny stav. Inovácie teda znamenajú hnaciu silu napredovania. Náš spôsob života by nebol iný, ak by sme iba udržiavali tradície a reprodukovali to isté nemenným postupom. Nevyhnutnosťou je permanentný technologický rozvoj. Len tak tí, čo prídu po nás, sa budú tešiť vyššej kvalite života.
Vývoj predpokladá tri odlišné aktivity. Najskôr definovať nároky na to, čo má byť progresívnejšie. Nasleduje vlastný návrh nového diela. Nakoniec sa žiada pripraviť výrobu, jej riadenie a kontrolu. Prvá činnosť má skôr výskumné zameranie. Poslanie bez konca. Posúvajúce hranice poznania možného. Niekedy aj zdanlivo nemožného. Výstupom sú väčšinou podporné prostriedky. Hlavne nové výpočtové modely a kritériá optimálneho návrhu. Tretia skupina činnosti má však manažérsky, marketingový, ekonomický až sociologický charakter. Pracovníkom v tejto oblasti zväčša chýbajú adekvátne odborné znalosti. Pri našom súčasnom systéme vzdelávania mnohému sa musia v praxi priučiť.
Lenže ani terajšie technické a prírodovedné študijné programy nie sú optimálne koncipované. Školy sa už tradične skôr orientujú na formovanie elity. Projektantov, konštruktérov, eventuálne vedcov zajtrajška. Ignorujú pritom iné sprievodné kompetencie. Paradoxne akreditácia podporuje tieto dominujúce tendencie. Žiada ukončiť štúdium komplexnejším záverečným projektom, alebo prácou výskumného typu. Pravdepodobne si zamieňame výučbu navrhovania s formovaním projektantov. Namiesto iba potreby osvojiť si náročnejšie teoretické vedomosti umožňujúce navrhovať. Nie nevyhnutne sa stať konštruktérom. Veď absolventi bývajú použiteľní aj iným spôsobom. Ale skutočný odborník vždy skôr plánuje a až potom koná. Schopnosť projektovať preto zostáva základnou zložkou technického vzdelávania.
Bez dobrého návrhu iste nevznikne kvalitný produkt. Lenže projektanti sú menšinou. Aj keď prominentnou v technickej komunite. Technologické postupy, skúšobníctvo, zaisťovanie kvality, voľba technológií a ďalšie súvisiace činnosti majú obdobný význam.
Preceňovanie požiadaviek na zvládnutie najmä náročnejších teoretických základov plodí nežiaduce sprievodné efekty. Zvyšuje sa neúspešnosť štúdia nezvládaním niektorých predmetov. Užitočné je preto zavčasu signalizovať, že existujú aj iné ako konštruktérske profesie. Hlavne novo vznikajúce, zvlášť súkromné vzdelávacie inštitúcie, využívajú túto situáciu. Ponúkajú zväčša zvláštne študijné programy, bez nárokov na teoretické základy. Dokonca dotované štátom a končiace až inžinierskym diplomom. Žiaľ, bez perspektívy zamestnania. Najmä v podnikoch, ktoré si oveľa viac vážia kompetencie absolventa ako jeho diplom.
Podnikaniu so vzdelávaním nahráva zaužívaný mýtus. Vraj, veľa z toho, čo sa skutočne v živote potrebuje, škola nenaučí. Ani špičkové vzdelávacie inštitúcie rozhodne neposkytujú študentom všetko. Nemôžeme však ignorovať, že mnohé poznatky, základné vedomosti a návyky sme získali kvalitným štúdiom, rozvíjajúcim naše schopnosti. Menej výučbou sústredenou na faktografiu a legislatívu.
V dôsledku nástupu podivných študijných odborov priemyselná prax stráca absolventov s technickým vzdelaním. Narastajú náklady na zácvik odborníkov z príbuzného odboru. Predlžuje sa čas na dosiahnutie ich plnej produktivity. Naopak, študenti pripravovaní na výskum a vývoj niekedy nevyužívajú svoje schopnosti. Zvlášť v prípade zamestnania na inej pozícii, vzdialenej vývoju.
Do šesťtisíc súčasných študijných programov preukázateľne nereflektuje racionálne potreby praxe. Selektívna podpora výraznejšie diferencovanými štátnymi dotáciami by určite zredukovala množstvo nezamestnaných absolventov neperspektívnych špecializácií. Iba s bezprecedentne ľahkou cestou k diplomu. Ale bez šance presadiť sa v študovanej profesii na čoraz náročnejšom trhu.
Nie všetky školy nekonajú. Niektoré skôr modifikujú osnovy s cieľom rešpektovať, že okrem vývoja prax potrebuje aj ďalšie užitočné a motivujúce aktivity vytvárajúce pridanú hodnotu. Počet predmetov nesúvisiacich s projektovaním však pritom musí zostať limitovaný. Inak znehodnotí kvalitu absolventov. Nemôžu sa pohodlne obmedzovať iba na to, čo obsahujú učebnice, normové predpisy a ďalší študijný materiál. V jadre študijných programov musia zostať predmety rozvíjajúce kompetencie vyššieho stupňa. Typu invencie, tvorivosti a kritického myslenia. S dôrazom na rozličné prístupy k riešeniu variabilných technických problémov.
Niekedy sa hovorí, že je ľahšie učiť ako tvoriť. Po návrate do akademického prostredia viacerí špičkoví odborníci potvrdili, že ide o ďalší mýtus. Skúsenosti z praxe veru nestačia. Rozsah študijného odboru býva oveľa bohatší. Tí, ktorí nevedia detaily, nech dobre učia. Tí, čo ich ovládajú, potrebujú byť ďalej a širšie vzdelávaní. V technických a prírodných vedách sme preto odsúdení konať spoločne.
Neadekvátny záujem o technické a prírodné vedy znamená takisto varovné posolstvo celej spoločnosti. Rastúci nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily degraduje schopnosť konkurencie krajiny, najmä významne závislej od výkonu priemyslu. Navyše spôsobuje postupnú stratu inovačného potenciálu. Potrebujeme masívne investovať do školstva, vedy a výskumu. Ale aj reformovať vzdelávanie už od základného stupňa. Modifikovať súčasnú nevhodnú štruktúru živelne, bez regulácie vznikajúcich vzdelávacích inštitúcii a študijných programov. Vytvárať inú atmosféru vo verejnosti. Inak vnímajúcu vedu a techniku, alebo skutočne osobnosti. Nádejné sú zavše zatracované legislatívne zásahy v školstve. Ale tiež očakávané investície do výskumnej a vzdelávacej infraštruktúry z európskych štrukturálnych fondov.
Ján Bujňák, rektor Žilinskej univerzity