Príbeh severokórejského jadrového programu je známy už niekoľko rokov. Ide o príbeh, ktorý sa síce podobá na ten iránsky, ale predsa je trocha iný. Podobnosť a nebezpečnosť oboch krajín spočíva aj v tom, že obe majú vo svojich doktrínach zakódovaný nepriateľský štát a bezpečnostné myslenie oboch krajín je nastavené na zničenie tohto úhlavného nepriateľa. Odlišnosť v prístupe medzinárodného spoločenstva k Severnej Kórei a k Iránu sa zakladá na rozdiele medzi istotou a podozrením. Ak Irán deklamuje vývoj civilného jadrového programu a odmieta obvinenia, že ho chce transformovať na vojenský, Severná Kórea je v tomto smere úprimná. Iránu je možné veriť alebo neveriť, v prípade Severnej Kórey táto dilema odpadá. Irán sa formálne stále pridržiava svojich záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ktorá je v platnosti od r. 1970 a podpísala ju drvivá väčšina krajín, Severná Kórea svoje záväzky pod touto zmluvou porušila, na čo nemala právo, a tak napokon od zmluvy odstúpila, čo pre zmenu bolo jej právom.
Na medzinárodnej scéne dnes oficiálne - bez Severnej Kórey - figuruje sedem nukleárnych mocností. Izrael je nepochybne tou ôsmou, ale vlastníctvo nukleárnych zbraní nikdy nepriznal a aj keby to urobil, neporušil by tým žiadne medzinárodné právo: Zmluvu o nešírení totiž nikdy nepodpísal. Rovnako je to s ďalšími dvomi oficiálnymi nukleárnymi štátmi - s Indiou a Pakistanom - keďže ani tie sa nikdy nestali signatármi NPT (Zmluva o nešírení).
Samotná NPT je svojím spôsobom bizarná. Akceptuje status quo. To jest tie krajiny, ktoré v čase svojho podpisu pod zmluvu už jadrové zbrane mali (USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Čína), si ich môžu ponechať. Len sa zaväzujú, že ich nebudú nijakým spôsobom ďalej šíriť. Ostatní signatári už sú menej privilegovaní: nesmú ich ani vyrábať, ani inak získavať. Mnohí to považujú za nespravodlivé (a ono to nespravodlivé aj je), ale bol to najlepší spôsob, ako sa postaviť proti ďalšiemu šíreniu. Navyše, NPT má aj špecifický (druhý) pilier, ktorý ráta s "odzbrojením", teda s likvidáciou všetkých jadrových zbraní. Že je to iluzórne? Isteže áno, ale prinajmenšom takých amerických prezidentov ako Reagan alebo teraz Obama to viedlo k abstraktným úvahám o "svete bez jadrových zbraní". Nie je to ani trocha realistické, ale počúva sa to dobre. Jadrové zbrane sú permanentným strašiakom, s ktorým sa svet už akoby naučil žiť. Z letargie ho v ostatných rokoch vyburcoval práve Irán a Severná Kórea.
Krajiny s oficiálnym nukleárnym statusom (najmä USA a Rusko) si ponechávajú voľnú ruku pre "prvý nukleárny úder" a nevylučujú použitie jadrových zbraní ako prví. Mimochodom, ešte v r. 2006 ubezpečil vtedajší francúzsky prezident Jacques Chirac celý svet, že ak by teroristi použili proti Francúzsku na jeho území jadrové zbrane, tak to možno rozpúta "malú nukleárnu odvetu" Francúzska proti štátu, v ktorom sa nachádzajú teroristické "centrá moci". Rovnako hovorili v r. 2001 americkí politici, len Taliban v Afganistane mal šťastie, že Al-Kajdá vtedy jadrové zbrane nemala.
Treba povedať, že vyrobiť jadrovú zbraň nie je dnes nijaký "kumšt". Existuje niekoľko krajín, ktoré sú krok od finalizácie zhotovenia atómovej bomby, ale svoj program "zmrazili". Do tejto kategórie patria napr. Brazília, Argentína, Taiwan, ale aj Južná Kórea a Japonsko. Práve posledné dve menované krajiny sa tradične spoliehajú na schopnosť svojich amerických protektorov ochrániť ich pred možnými nukleárnymi agresormi. Ak zlyhajú medzinárodné sankčné mechanizmy proti Severnej Kórei, ani desať usmievajúcich sa Obamov aj s celou OSN nedokážu zrejme zabrániť tomu, aby minimálne tieto dva štáty svoj jadrový program neodmrazili. Ak by to neurobili, boli by veľmi nezodpovedné.
Ivo Samson