Kampane, či už politické alebo vojenské, sú vedené s cieľom zvíťaziť a ani súčasná prezidentská kampaň v Spojených štátoch nie je výnimkou. Demokratický i republikánsky kandidát robia, čo môžu, aby sa počas zostávajúcich týždňov pred hlasovaním dištancovali od neobľúbeného súčasného prezidenta a tiež jeden od druhého.
Veľká pozornosť sa venuje zahraničnopolitickým rozdielom medzi oboma kandidátmi, ktoré sú v mnohých oblastiach podstatné a zároveň dobre viditeľné. Napriek tomu si možno všimnúť aj isté podobnosti -- čiastočne preto, lebo niektoré ich nedorozumenia nie sú také výrazné, ako sa zdá, a čiastočne preto, lebo budúci prezident Spojených štátov bude čeliť obmedzeniam, ktoré bezpochyby zúžia jeho manévrovací priestor v úrade.
Zoberme si ako príklad Irak, čo je téma, ktorá americkú politiku v posledných piatich rokoch najviac rozdeľuje. Barack Obama pravidelne poukazuje na to, že rozhodnutie vstúpiť do vojny bolo veľmi pomýlené; John McCain zasa zdôrazňuje, ako výrazne sa situácia zmenila od začiatku roku 2007, keď sa zvýšil počet amerických vojakov a nastala revízia americkej stratégie. Pozorovateľom by nik nemohol vyčítať, keby si mysleli, že obaja kandidáti hovoria o dvoch úplne odlišných konfliktoch.
Ako to však vyzerá do budúcnosti? Bez ohľadu na to, kto v novembri zvíťazí, je zrejmé, že Irak v nasledujúcich rokoch ani zďaleka nebude dominantou americkej zahraničnej politiky tak ako v posledných rokoch. Vstupujeme do postirackej éry americkej zahraničnej politiky. V súlade s tým sa znižuje i americká vojenská prítomnosť v tejto krajine. Obaja kandidáti sa odlišujú iba v otázke načasovania a tempa sťahovania, nie v otázke celkového smerovania.
Americký záväzok v Afganistane sa, naopak, zvýši a počty jednotiek budú narastať. Táto predpoveď je založená na všeobecne akceptovanom hodnotení, podľa ktorého sú trendy v Afganistane (na rozdiel od Iraku) negatívne, a podľa ktorého musia USA posilniť svoju vojenskú prítomnosť v krajine a prehodnotiť stratégiu, ak nemá Taliban opäť získať prevahu.
Okrem toho sa všeobecne akceptuje, že súčasťou problému sa stal i Pakistan. Jeho západné oblasti sa zmenili na útočisko milícií a teroristov, ktorí nerušene prúdia do Afganistanu a späť. V tejto otázke prejavuje Barack Obama väčšiu ochotu schváliť začatie jednostranných vojenských útokov proti teroristom, ak by sa naskytla príležitosť. Nech už však bude zvolený ktokoľvek, čakajú ho ťažké rozhodnutia, pokiaľ Pakistan, vlastniaci jadrové zbrane, nebude naďalej schopný či ochotný vystupovať ako americký partner a plniť svoje záväzky v boji proti terorizmu.
Treťou oblasťou, kde panuje akýsi konsenzus (a kde sa obaja kandidáti dištancujú od Georgea W. Busha), sú klimatické zmeny. Za budúceho prezidenta už USA nebudú brzdou medzinárodného úsilia o vytvorenie globálneho režimu, ktorý stanoví strop na emisie skleníkových plynov. Jedným z dôsledkov tohto pravdepodobného vývoja v americkej politike je skutočnosť, že sa tlak presunie na iné krajiny, najmä na Čínu a Indiu, ktoré by mali akceptovať isté limity svojho ekonomického počínania.
Prezident McCain i prezident Obama podniknú kroky s cieľom zlepšiť obraz Ameriky vo svete. Jedným z prvých rozhodnutí budúceho prezidenta bude zákaz všetkých foriem mučenia. Hneď na začiatku možno tiež očakávať rozhodnutie uzavrieť komplex v zátoke Guantánamo, kde bez procesu celé roky väznia osoby podozrivé z terorizmu.
Irán je ďalšou oblasťou, kde rozdiely -- aspoň spočiatku -- nemusia byť také výrazné, ako kampaň nasvedčuje. Obaja kandidáti zdôraznili, že Irán disponujúci jadrovými zbraňami by bol neprijateľný. Víťaz volieb takmer určite schváli novú diplomatickú iniciatívu, ktorá bude zameraná na ukončenie schopnosti Iránu nezávisle obohacovať urán. Menej zrejmé sú podrobnosti takejto iniciatívy či otázka, čo by USA urobili, ak by stroskotala.
Vyhlásenia oboch kandidátov o Iráne skutočne naznačujú dve odlišné diplomatické filozofie. Obama, zdá sa, pokladá stretnutia s vedúcimi zahraničnými predstaviteľmi za normálnu zložku zahraničnej politiky, ktorú je potrebné používať ako jeden z mnohých nástrojov. McCain ako keby, naopak, zastával názor, že podobné stretnutia sú akousi odmenou, ktorá sa udeľuje až po splnení predbežných podmienok (v mysli sa znovu vynára Irán) a možno ju odvolať, keď budú prekročené určité hranice, čoho sa podľa mienky Američanov dopustilo v auguste t. r. Rusko v Gruzínsku. Napriek týmto rozdielom by obaja kandidáti viedli politiku, ktorá by mala bližšie nie k prvému, ale k druhému funkčnému obdobiu prezidenta Busha. Vzhľadom na preťaženú armádu a sužovanú ekonomiku nebude mať budúci prezident často veľa iných možností ako rokovať.
V ďalších otázkach, ako je obchod, existujú medzi oboma kandidátmi určité rozdiely. McCain je silnejším zástancom voľného obchodu ako Obama. Tento rozdiel však môže mať menší dosah, než sa na prvý pohľad zdá. V obchodnej politike zohráva veľkú úlohu Kongres, a pretože je takmer isté, že sa väčšina Demokratickej strany v Kongrese po voľbách zvýrazní, zvýši sa aj protekcionizmus. Ťažké hospodárske časy skomplikujú zaisťovanie podpory pre obchodné pakty, a to napriek súčasnému významu exportne orientovaných firiem pre americkú ekonomiku.
Pokiaľ ide o prístup k svetu, existujú medzi oboma kandidátmi skutočné a dôležité rozdiely. Zároveň však sú si obaja podobnejší, než by sa podľa predvolebných debát a podľa kampane mohlo zdať. Jednotlivé aspekty zahraničnej politiky budúceho prezidenta možno ľahko postrehnúť, ak pozorovatelia dokážu čítať medzi riadkami a venovať rovnakú pozornosť tomu, čo sa povedalo, ako aj tomu, čo sa nepovedalo.
Richard N. Haas, predseda Rady pre zahraničné vzťahy, New York