Z celého článku Lykožrúta zrodila smrekománia (HN 8.8.2008) je pravdou len to, že lykožrút tu vždy bol a že súčasný, už prehraný boj s ním bude mať v najbližších desaťročiach ďalekosiahle následky na prírodu a štátny rozpočet. Zodpovednosť za súčasný stav, no hlavne za to, ako budú obrovské plochy porastov vyzerať, keď lykožrút dokončí dielo skazy, treba posunúť na niekoho iného. Je úplne prirodzené, že najviac poruke sú lesníci, ktorí nasadili príliš veľa smreka v záujme maximálneho zisku.
Takáto zavádzajúca, dogmatická rétorika ochrancov prírody a ekológov je snahou zbaviť sa viny za to, že zabránili postupom, ktoré lesníci niekoľkých generácií úspešne uplatňovali pri boji s lykožrútom -- dôsledné spracovanie kalamity, vyvezenie drevnej hmoty z lesa a asanácia zvyškov po ťažbe. Sú to principiálne podmienky na to, aby nedošlo k premnoženiu lykožrúta a aby bol udržaný rovnovážny stav lesa. Pravidelná, systematická kontrola vývoja populácie lykožrúta, kladenie lapákov a následne ich asanácia, to bolo abecedou každého lesníka, ktorý hospodáril v smrečinách. Znemožnením uvedených základných ochranárskych opatrení na celých plochách postihnutých území sme sa dostali do situácie, ktorá dnes už nemá riešenie.
Autor článku hovorí o experimente lesoinžinierov (boj s lykožrútom) a považuje ho za nezmyselný. Za mimoriadne odvážne tvrdenie autora treba považovať konštatovanie, že výsledkom nezmyselného boja s prírodou je väčšinou krajina bez lesa, s minimálnou vodozádržnou kapacitou. No zatiaľ nikto jednoznačne nepreukázal, že povodne sú dôsledkom nesprávneho hospodárenia v lese.
Nikto nespochybňuje prirodzenú regeneračnú schopnosť lesa. Má to však dve roviny -- prvou je skutočnosť, že ak raz začal človek hospodáriť v lese, teda vstupovať a zasahovať do ekosystémov a usmerňovať ich vývoj, tak musí pokračovať. Druhou rovinou je otázka, či si môžeme dovoliť v urbanizovanej krajine, akou Slovensko nepochybne je, uplatňovať experimenty bezzásahovosti a ponechať obnovu lesa na prirodzenú regeneráciu. Na takéto a podobné experimenty je priestor na Aljaške alebo Sibíri.
Populácia lykožrúta sa už rozšírila do hornej hranice lesa, kde intenzívne atakuje porasty, ktoré plnia dôležité mimoprodukčné funkcie. Ohrozené sú aj smrekové spoločenstvá v pralesoch, kde vzniknú skutočne nenahraditeľné škody a ich obnova bude trvať stáročia.
Aj ďalšie tvrdenie -- prirodzená regenerácia lesa je najlacnejšie riešenie -- je pravdou len čiastočnou. Škody, ktoré vzniknú v dôsledku nespracovania kalamitného dreva a jeho ponechaním v lese, sa predsa dajú vyčísliť. Preto je úplne legitímne, ak vlastník lesa si bude uplatňovať náhradu, ktorú mu niekto nekvalifikovaným rozhodnutím spôsobil.
Rada združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska