Od prelomu storočí sa EÚ usiluje prispôsobiť svoju právnu základňu a štruktúru, a spôsob fungovania svojich inštitúcií na nové vnútorné i vonkajšie podmienky. Tie vnútorné sú poznačené faktom, že po vstupe dvanástich nových členov sa z EÚ stal kolos 27-členného unikátneho spoločenstva štátov so 480 miliónmi obyvateľov. V tomto celku, ktorý počtom obyvateľov predbiehajú iba Čína a India, sa efektívne zlaďovanie politickej vôle členských štátov a občanov únie stalo podmienkou prežitia a ďalšieho rozvoja projektu európskej integrácie, ktorý Európe prvýkrát zabezpečil vyše 60 rokov mieru bez prerušenia a umožnil jej reálne zjednotenie nie ohňom a mečom, nie nanútením univerzálnej ideológie podporenej násilím, ale na základe spoločných záujmov, hodnôt a demokratického rozhodovania všetkých zúčastnených.
Vonkajšie podmienky možno charakterizovať tým, že EÚ ako globálny aktér je v situácii, keď sa formuje nový svetový poriadok, vystavená konkurencii a politickým, ekonomickým, bezpečnostným a kultúrnym tlakom veľkých a silných národných štátov, ktoré disponujú silnou centralizovanou, a preto rýchlo a pružne na zmeny v medzinárodnom prostredí reagujúcou výkonnou mocou. Pritom ťažisko svetového hospodárstva a politiky sa neodvratne posúva do juhoázijského priestoru, kde žije takmer polovica ľudstva. EÚ ako subjekt medzinárodného práva musí ekonomické, politické a bezpečnostné záujmy a kultúrnu a civilizačnú identitu 480 miliónov svojich občanov efektívne obhajovať v kontakte, spolupráci, súťaži i konfrontácii s Čínou, Indiou, USA, Ruskom, Japonskom, Brazíliou a ďalšími veľkými štátmi, ktorých vlády tvrdo a racionálne presadzujú svoje národné záujmy.
Aby tvárou v tvár tejto historickej výzve bola EÚ schopná hovoriť s partnermi na medzinárodnej scéne jedným hlasom a na základe spoločnej politickej vôle a prekonala situáciu, keď je ekonomickým obrom a politickým trpaslíkom, a aby aj po jej najväčšom rozšírení o štáty strednej a východnej Európy mohla ako spoločenstvo až 27 štátov demokraticky a zároveň pružne a efektívne fungovať, riešiť problémy občanov členských štátov a napĺňať svoje ciele a zmysel, zrodila sa najprv Zmluva o Ústave pre Európu a po jej odmietnutí vo francúzskom a holandskom referende Lisabonská zmluva. Odmietnutie krvopotne dojednaného kompromisu o obsahu a priebehu vnútorných reforiem EÚ írskymi voličmi je vážnym zabrzdením procesu vnútornej konsolidácie EÚ po rozšírení a jej adaptácie na zásadné zmeny v medzinárodných vzťahoch. Treba si uvedomiť, že išlo o kompromis medzi predstaviteľmi exekutív 27 suverénnych štátov, medzi malými a veľkými štátmi, medzi starými a novými členskými krajinami. Ale aj o kompromis medzi dvomi najväčšími frakciami v Európskom parlamente - ľudovcami a socialistami, medzi zástancami voľnej medzivládnej spolupráce a zástancami posilňovania konfederatívnych a federatívnych prvkov v právnej a inštitucionálnej výstavbe rozšírenej EÚ.
Nebude ľahké rýchlo dohodnúť nový kompromis takéhoto druhu a predložiť všeobecne priechodnú európsku zmluvu. EÚ zotrvá na historickej križovatke. Lebo to, čo vyvolá súhlas írskych voličov v novom referende, môže vyvolať nesúhlas v parlamentoch iných členských štátov, alebo priniesť volanie po referendách aj tam, kde sa doteraz nepožadovali. Na druhej strane je tento zložitý a riskantný spôsob rozhodovania o budúcnosti 480-miliónového spoločenstva ľudí jasnou odpoveďou šíriteľom mýtu, že EÚ je nejakým superštátom, ktorý nanucuje národom svoju vôľu. Veď čo je demokratickejšie, ako keď 862 415 voličov v jednom z najmenších členských štátov nanúti svoju vôľu 27 vládam, ktoré schválili kompromisnú dohodu, ako aj 19 suverénnym parlamentom, ktoré túto dohodu stihli ratifikovať?
Peter Weiss. Autor pôsobí na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity.