Odpočúvanie a informačno-technické prostriedky (ITP) vôbec sú aj v demokratickej krajine štandardnou záležitosťou. Na rozdiel od autoritárskych a totalitných režimov musia však spĺňať pomerne prísne zákonné obmedzenia a podmienky. Napriek tomu sa z času na čas objavia škandály pre nezákonné praktiky pri nasadzovaní ITP. Niekedy sú obvinenia oprávnené, inokedy ich priniesol politický život na pleciach dobrodružnejších pováh alebo slabších nátur, podliehajúcich konšpiratívnemu výkladu na diania vo svete. Doyenom tuzemskej politickej paranoje v kombinácii s pokušením využiť a zneužiť možnosti ITP je nepochybne predseda HZDS Vladimír Mečiar. Za jeho vlády v lete 1992 (ešte v rámci Československa po júnových parlamentných voľbách) bolo aktivované odpočúvacie zariadenie, inštalované ešte pred rokom 1989 príslušníkmi ŠtB do stien budovy vtedajšieho generálneho konzulátu USA na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Po revolúcii bolo zariadenie odpojené, po nástupe Mečiarovej vlády v lete 1992 bolo aktivované. Pripojenie viedlo do konzulátu zo spoločnej steny so susednou budovou, patriacej pod ministerstvo kultúry. O tejto nepríjemnej záležitosti sa po tom, ako americkí technici zistili aktívne zariadenie v priestoroch konzulátu, rozprával na prelome leta a jesene 1992 v Bratislave vtedajší veľvyslanec USA v ČSFR Adrien Basora. O výsledku rozhovoru, samozrejme, ani jedna strana, ako to v takýchto prípadoch je bežné, nepodala bližšie informácie.
Začiatkom roka 1995, keď bol nútený opustiť funkciu vtedajší riaditeľ Slovenskej informačnej služby (SIS) Vladimír Mitro, odchádzajúci riaditeľ naznačil, že medzi dôvodmi odchodu bolo aj jeho odmietnutie žiadosti vysokého ústavného činiteľa, aby nasadil ITP na niektorých novinárov. Bolo to počas druhej vlády Vladimíra Mečiara v samostatnom štáte. V rokoch 1995 až 1998 boli ITP nasadzované masívne: rozsiahle odpočúvanie a sledovanie domácej politickej opozície, novinárov, kritických voči vtedajšiemu Mečiarovmu režimu, niektorých duchovných, podnikateľov, odpočúvanie sekretariátov politických strán, občianskych združení, nadácií, cirkví atď. (pozri Mitrovu správu o činnosti SIS za r. 1995 -- 1998 alebo správu Ivana Lexu o činnosti SIS za rok 1995). Masívne nasadzovanie sledovačky SIS na politikov či novinárov môžem doložiť osobným archívom nahrávok rádiokomunikácie príslušníkov SIS. Túto komunikáciu sme zaznamenávali pomocou bežného frekvenčného skenera v období 1996 -- 1998, keďže SIS nepoužívala najprv žiadne šifrovanie komunikácie, neskôr nasadila šifrovanie na veľmi amatérskej úrovni (diskrétne súčiastky na dešifrovanie stáli cca 260 korún). Vtedajší režim mal, prirodzene, z opozície a kritických novinárov strach a nestaral sa príliš o zákonnosť používania ITP. Predseda HZDS sa ani rokmi nezbavil pocitu stihomamu -- len čo sa vrátil z opozície do vládnej koalície, už na jeseň 2006 sa obrátil na generálneho prokurátora, aby prešetril údajné odpočúvanie centrál politických strán.
Ani obdobia vlád Mikuláša Dzurindu -- aj keď ich, samozrejme, vôbec nemožno dávať na jednu úroveň s Mečiarovým obdobím -- neboli úplne bezproblémové vo vzťahu k ITP a ich zákonnému používaniu. Politici na Slovensku nepatria medzi tých, čo by sa zdráhali stýkať sa s osobami pochybnej povesti, ktoré bývajú predmetom záujmu špeciálnych služieb. A tak, keď služba či polícia monitorujú telefónne kontakty rozpracovanej osoby, pripletie sa do nich aj nejaký ten politik (za všetky príklady Ľudovít Kaník ako predseda FNM v rozhovoroch s Vladimírom Poórom, ktorý bol odpočúvaný).
Začiatkom roka 2003 vypukla aféra s tzv. odpočúvaním predsedu ANO Pavla Ruska, ktorý obvinil ministra vnútra Vladimíra Palka, že ho "napichli". Vyšetrovanie ukázalo, že odpočúvaný bol denník SME a Rusko do toho spadol telefonickým rozhovorom s redaktorom denníka cez redakčnú bránu GSM. Táto aféra stála vtedajšieho riaditeľa SIS Vladimíra Mitra (aj v dôsledku ďalších okolností, súvisiacich s činnosťou SIS) funkciu. Ani jeho nástupca, bývalý politický väzeň a katolícky disident Ladislav Pittner, neodolal vábeniu spravodajských dobrodružstiev. SIS pod jeho vedením požiadala v roku 2003 vojenskú kontrarozviedku (VOS), aby spravodajsky rozpracovala vtedajšieho riaditeľa NBÚ Jána Mojžiša, ktorého chcel premiér Dzurinda dať odvolať, ale nemal dostatok dôkazov proti nemu, ktorými by presvedčil koaličných partnerov, aby ho podporili. Vtedajší riaditeľ VOS František Kašický informoval ministra obrany Ivana Šimka a škandálna vec sa dostala z parlamentných kuloárov na verejnosť.
Trochu inou aférou boli stratené odpočúvania starostu Rače Pavla Bielika z KDH, ktorý bol v tom čase podozrivý z prijímania úplatku. Odpočúvania boli v tomto prípade v súlade so zákonom, ale v deň a v hodinách, keď sa mala uskutočniť schôdzka medzi Bielikom a podnikateľom, ktorý mal dať úplatok, niekto na príslušnom pracovisku MV SR opakovane reštartoval záznamové zariadenie pre odpočúvané hovory, čím došlo k zničeniu časti záznamov. To ukazuje, že ani pracovníci obsluhujúci takéto zariadenia nie sú proti pocitu moci a vplyvu imúnni a porušia svoje služobné povinnosti a zneužijú prístroje či informácie z ITP. Z hľadiska tohto príspevku je jedno, či tak konajú v záujme vyššej spravodlivosti. Sem môžeme zaradiť napríklad aj slávny telefonický rozhovor Hudek -- Lexa. Nebol zaznamenaný nelegálne, ako sa často uvádza v médiách, ale automaticky, rovnako ako každý hovor, ktorý sa uskutočňuje do a z objektov SIS. Až potom ho istý funkcionár z SIS vyniesol von. Tento skutok nad rámec služobných povinností a prísahy mu vyniesol po voľbách 1998 udržanie si miesta v SIS.
Náš malý exkurz do minulosti ukazuje, že je jedno, či je vláda modrá, čierna alebo červená, využívanie a zneužívanie špeciálnych pracovísk bezpečnostných útvarov štátu je lákavé pre každú politickú moc. Tieto útvary lákajú, aby si ich mocní privlastnili (aspoň na čas) a používali ich ako súkromné agentúry. Čím je moc silnejšia, tým silnejšia je i chuť zneužiť ju.
Dá sa s tým niečo robiť? Jeden návod ponúka predseda HZDS. Zásadne nepoužíva mobil. Dôvody uviedol vlani pre SME: "Nebojím sa, ale viem, čo tá technika dokáže a od tej doby ju nemám rád. Ak by som mal mobil, mal by som pocit, že som neslobodný."
Milan Žitný, publicista