Odporcovia Josého Manuela Barrosa, ako potenciálneho staronového predsedu Európskej komisie, môžu založiť svoju taktiku na naťahovaní a vyčkávaní. Ambiciózny Portugalčan si síce získal megadôležité trio Merkelová, Sarkozy a Brown, a s nimi aj všetky členské štáty, ale socialisti a Zelení v Európskom parlamente vedia, že pomery môžu zmeniť rebeli z Írska.
Ak druhého októbra Lisabonskú zmluvu schvália a Barroso dovtedy nedokáže svojich neprajníkov v parlamente presvedčiť, aby ho zvolili, tak sa môže jeho vytúžená pozícia dostať do rokovacieho koša spolu s novými funkciami prezidenta a ministra zahraničných vecí Európskej únie. Iný, všeobecne prijateľný kandidát na šéfa európskej exekutívy síce aj tak neexistuje, ale porazená ľavica určite nedá ľudovcom tento post iba za Schulzove (šéf frakcie európskych socialistov) ambície prevziať o dva a pol roka vedenie parlamentu po Buzekovi.
Toto politické handrkovanie, samozrejme, neprospeje akcieschopnosti únie, ale efektivitu švédskeho predsedníctva by to príliš obmedziť nemalo. Koniec koncov, aj keď bol Barroso plne "pri sile", a ešte nemusel riešiť kampaň za svoje znovuzvolenie, veľké štáty únie sa od neho poučovať, ako riešiť krízu, veľmi nenechali. Stačí si spomenúť na spory Nemcov a Francúzov v súvislosti so štátnou pomocou súkromnému sektoru. Sila Portugalčana spočíva práve v nekonfliktnosti, ktorá mu vyniesla podporu aj ľavicových európskych lídrov. Tí možno vidia klesajúcu silu komisie oproti parlamentu (ak Íri Lisabonskú zmluvu schvália), a tak jej až taký význam neprikladajú, prípadne sa im nepáčia Schulzove hry. Nemecký sociálny demokrat si pred domácimi septembrovými parlamentnými voľbami nemôže dovoliť podporiť človeka, ktorému drukuje aj Angela Merkelová, lebo by zmiatol voličov.
Barroso sa podľa všetkého nakoniec predsedom novej komisie stane, pretože nemá protikandidáta. Otázne ostáva, ktoré kľúčové posty nechá vo svojej vláde eurosocialistom, čo spraví s výčitkami Zelených, že sa pri riešení klimatických zmien až príliš kamaráti s biznisom (tu bude dôležitý vklad Švédov, ktorých ťah na uspokojivé usporiadanie post Kjóta je jasný) a ktorý z dvoch novovznikajúcich kľúčových postov obsadí sociálny demokrat. Napríklad taký Tony Blair sa svojimi ambíciami byť prvým historickým prezidentom Európskej únie vôbec netají.
Milan Šebo, World Business Press Online, Londýn