Na súčasnej kríze je z hľadiska rozvojových štátov predsa len niečo dobré. Vyjdú z nej s oveľa silnejším slovom v inštitúciách, ktoré riadia ekonomickú globalizáciu. Keď sa usadí prach, Čína, India, Brazília, Južná Kórea a hŕstka ďalších "rozvíjajúcich sa" štátov bude schopná uplatňovať si väčší vplyv nad spôsobom riadenia multilaterálnych ekonomických inštitúcií a získa výhodnejšiu pozíciu na presadzovanie reforiem odrážajúcich vlastné záujmy.
Relatívna váha a význam rozvojových štátov v globálnom hospodárstve ešte ďalej vzrastie. Mnohé popredné finančné inštitúcie Západu -- tie, ktoré neboli práve znárodnené -- a rovnako aj niektoré dôležité priemyselné podniky zostanú vydané na milosť a nemilosť kapitálu z Číny a štátov Perzského zálivu. Aktuálne kolo globálnych rokovaní v oblasti obchodu ukázalo, že ak bohaté štáty chcú, aby rozvojové krajiny spolupracovali, budú ich musieť nechať zostaviť pravidlá hry. O čo by sa teda mali usilovať?
Mali by presadzovať nové pravidlá, ktoré znížia pravdepodobnosť výskytu finančných kríz a bolestivosť ich dôsledkov. Jediným účinným opatrením je proticyklické riadenie kapitálového účtu: v priebehu ekonomických vzostupov odrádzať od pôžičiek zo zahraničia a počas poklesu brániť úniku kapitálu.
Kríza je príležitosť na dosiahnutie väčšej transparentnosti v bankovej praxi v bohatých krajinách. Terajšie pravidlá nahrávajú daňovým únikom v rozvojových štátoch -- ich bohatí občania každoročne krátia dane (asi o 100 mld. USD), vďaka bankovým účtom v Zürichu, Miami, Londýne... Súčasne by mali naliehať na zavedenie Tobinovej dane -- dane z globálnych transakcií v cudzích menách. Stanovená na dostatočne nízku mieru ( 0,25 %) by mala len malý negatívny vplyv na globálne hospodárstvo, a predsa by zaistila značné výnosy. Cena za efektivitu by bola zanedbateľná, pritom by toto zdanenie odradilo prehnané krátkodobé špekulácie.
Vybrané príjmy -- možno stovky miliárd dolárov ročne -- by bolo možné dať na globálne verejné prostriedky, ako napr. rozvojová pomoc, vakcíny proti tropickým chorobám a ozeleňovanie technológií používaných v rozvojovom svete. Administratívne problémy so zavádzaním Tobinovej dane nie sú neprekonateľné, ak sa na projekte zúčastnia popredné vyspelé krajiny.
S narastajúcou mocou však prichádza aj narastajúca zodpovednosť. Pri oprávnených záujmoch bohatých krajín budú musieť rozvojové štáty musieť prejaviť viac pochopenia a ústretovosti a bude potrebné, aby boli ochotnejšie platiť za niektoré celosvetové verejné majetky. Rozvojové krajiny vyvážajúce kapitál by mali súhlasiť so zavedením väčšej transparentnosti do činnosti fondov zvrchovaného majetku a zaviazať sa, že ich nebudú zneužívať na politické účely. Najväčšie rozvojové krajiny -- Čína, India a Rusko -- budú musieť na svoje bedrá zobrať časť bremena znižovania emisií skleníkových plynov.
Taktiež si rozvojové štáty musia uvedomiť, že politický priestor je obojsmerná cesta. V krajinách ako USA, kde stredná trieda v poslednom štvrťstoročí zozbierala iba málo plodov globalizácie, bude obchodná politika pod veľkým tlakom, aby zaistila určitú nápravu. Novozvolený prezident Barack Obama urobil z ťažkostí strednej triedy hlavnú tému svojej úspešnej kampane. Jeho hlavný poradca pre ekonomiku Larry Summers v poslednom čase hlasno poukazuje na negatívne dosahy globalizácie na pracujúcich.
Rozvojovým krajinám neprospeje prebúdzanie obáv z protekcionizmu. Politická a ekonomická realita si vyžaduje prístup, ktorý dokáže lepšie rozlišovať a spolupracovať. Rozvojové krajiny by sa mali vzoprieť očividnému obchodnému ochranárstvu, ale tiež by mali prejaviť ochotu rokovať o prevencii pretekov v regulačnej benevolencii v oblastiach, akými sú pracovné normy či zdanenia firiem. Je to v ich vlastnom dlhodobom záujme. Bez podpory stredných tried bohatých štátov bude ťažké globálny obchodný režim udržať taký otvorený, ako v posledných rokoch.
Dani Rodrik