Dôvodov na to, aby bol v NR SR prijatý zákon, že "Alexander Dubček sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva", je viac. Pravda o Dubčekovi je totiž len čiastočná.
Alexander Dubček sa do istej miery zaslúžil o to, že v 60. rokoch nastalo určité uvoľnenie politických pomerov v komunistickom Československu, že na niekoľko mesiacov zmizla z českých a slovenských médií cenzúra, že sa začalo slobodnejšie diskutovať o českej a slovenskej histórii, že sa do politického slovníka a diskusií dostali slová a javy ako sloboda prejavu a pohybu, náboženská viera, opozícia, že boli prepustení a rehabilitovaní mnohí, ktorým komunistický režim ublížil, a že sa začal rodiť projekt socializmu s ľudskou tvárou, ktorému uverili milióny ľudí v Československu a ktorý fascinoval ďalšie milióny v iných krajinách. V inom zmysle tento projekt fascinoval aj politické špičky Sovietskeho zväzu a východného bloku, čo malo za následok jeho brutálne potlačenie.
Alexander Dubček sa stal symbolom tohto projektu, jeho značkou, a získal si veľké ocenenie a rešpekt v Československu aj v zahraničí. Alexander Dubček je dlhodobo vnímaný drvivou väčšinou slovenskej spoločnosti ako postava, na ktorú možno byť hrdý, a nerozdeľuje spoločnosť ako napríklad Andrej Hlinka, Gustáv Husák či Jozef Tiso. Spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Ľudovítom Štúrom patrí podľa všetkých prieskumov do trojice najdôveryhodnejších osobností slovenských dejín.
Alexander Dubček bol však aj dlhoročným funkcionárom Komunistickej strany Československa, niekoľko mesiacov aj jej prvým tajomníkom, čím "sa zaslúžil" aj o to, čo sa dialo v 50. a na začiatku 60. rokov. Ako predseda Federálneho zhromaždenia podpísal v roku 1969 tzv. obuškový zákon, čím "sa zaslúžil" aj o efektívnejší nástup normalizácie, ktorá ho zomlela spolu s množstvom iných občanov Československa.
Alexander Dubček "bol vo zvláštnej situácii. Na jednej strane bol prvým tajomníkom ÚV KSČ, na druhej miláčikom ľudu. A to boli nezlučiteľné postavenia", povedal jeho spolupútnik, neskorší disident a dnešný politológ Miroslav Kusý. A túto zvláštnu situáciu Dubček nezvládol. Čím sklamal milióny spoluobčanov, ktorí od neho očakávali, že nepodpíše niečo iné - moskovské protokoly. V podstate sa však vždy snažil byť slušným človekom, čo nebolo v podmienkach komunistického režimu pod dohľadom Moskvy málo.
Dôvodov, prečo bol v NR SR prijatý zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka, teda bolo viac. Najdôležitejším však ten, že v minulosti bol prijatý zákon o zásluhách Andreja Hlinku. A zákon o Dubčekovi má dať ľavici to, čo už vlastní konzervatívna pravica. Krívať na dve nohy je však len ťažko zárukou rovnováhy.
Róbert Kotian