George W. Bush sa blíži ku koncu prezidentúry a je až po pás v bahne nízkej popularity, ktorá čiastočne zrkadlí jeho politiku na Blízkom východe. V Ázii však necháva za sebou lepší obraz. Vzťahy USA s Japonskom a Čínou zostávajú silné a súčasne sa Bushovi podarilo významne upevniť zväzok USA s Indiou, druhou najľudnatejšou krajinou sveta.
V roku 2005 pripravila ministerka zahraničia Condoleezza Riceová pre nasledujúci rok Bushovu návštevu v Dillí, na ktorej prezident oznámil uzatvorenie významnej dohody o americko-indickej kooperácii v oblasti civilného jadrového programu a takisto celého radu opatrení smerujúcich k obchodnej a obrannej spolupráci.
Americký Kongres síce dohodu o jadrovej spolupráci kritizoval, lebo nebola dostatočne prísna v otázkach nešírenia jadrových zbraní, no zdalo sa pravdepodobným, že prejde hlasovaním. V Indii komunistická strana, ako malý ale dôležitý komponent vládnej koalície premiéra Manmóhana Singha, dohodu zablokovala. Ako mi však vysvetlil jeden môj indický priateľ, indickej ľavici išlo predovšetkým o symbolické gesto.
Aj keby jadrová dohoda stroskotala, bude zlepšovanie americko-indických vzťahov pravdepodobne pokračovať. Niektorí to pripisujú faktu, že India a USA sú dve najväčšie demokracie na svete. To však platilo v priebehu veľkej časti studenej vojny, keď obidve krajiny nemohli často nájsť spoločnú reč.
Ešte dôležitejšie je to, že po skončení bipolarity sveta už nebol Sovietsky zväz ako spojenec Indii poruke a USA začali hodnotiť Indiu a Pakistan skôr z hľadiska samostatných záujmov, než aby sa na nich pozerali ako na dvojicu spriahnutú v juhoázijskej mocenskej rovnováhe. Ako nedávno vyhlásil Evan Feigenbaum, najvyšší predstaviteľ amerického ministerstva zahraničných vecí USA pre otázky južnej Ázie, "...svet v roku 2008 nie je svetom roku 1948. A tak má India naozaj schopnosť a podľa nás aj záujem spolupracovať so Spojenými štátmi a ďalšími partnermi v celom rade otázok globálneho a regionálneho dosahu." Táto zmena sa začala za Clintona a pravdepodobne bude pokračovať bez ohľadu na to, kto bude 44. prezidentom USA.
Osobné kontakty medzi Indmi a Američanmi sa mimoriadne zintenzívnili. V USA dnes študuje približne 80-tisíc indických študentov a mnohí z nich v Amerike zostali, aby tam založili úspešné firmy. Indická diaspóra v USA má asi 3 milióny členov, z nich mnohí sa aktívne angažujú v politike. Indický pôvod má napríklad guvernér štátu Louisiana, o ktorom sa hovorí ako o možnom kandidátovi na viceprezidenta USA po boku Johna McCaina.
Okrem toho začala indická ekonomika rásť tempom 8 percent ročne, takže je atraktívnejšia pre zahraničné investície. Obchod medzi Indiou a Amerikou je na vzostupe, v roku 2006 dosiahol objem 26 mld. USD -- 11 percent celkového indického obchodu.
Okrem praktických dôvodov na zlepšenie dvojstranných vzťahov bol ďalším strategickým dôvodom vzostup Číny. Vo svojej novej knihe The Rivals (Súperi) píše bývalý šéfredaktor týždenníka The Economist Bill Emmott: "...tam, kde Nixon pomocou Číny vyvažoval Sovietsky zväz, tam Bush pomocou Indie vyvažuje Čínu. A rovnako tak Nixonovo správanie, ako aj Bushov prístup k Indii pri spätnom pohľade bol tiež dokonale logický."
Na indickej strane je tento záujem opätovaný. Emmottovi v roku 2007 povedal jeden vysoký predstaviteľ ministerstva zahraničia Indie: "Musíte pochopiť, že my obidvaja (India a Čína) si myslíme, že budúcnosť patrí nám. No obaja nemôžeme mať pravdu."
Oficiálne vyhlásenia zdôrazňujú priateľské vzťahy medzi Indiou a Čínou, a niektorí obchodní analytici tvrdia, že vzhľadom na rýchly rast budú obidva gigantické trhy raz ekonomickou "Čindiou". Keď čínsky premiér Wen Tia-pao navštívil v roku 2005 Indiu, podpísal 11 zmlúv vrátane rozsiahleho päťročného paktu o strategickej spolupráci. Okrem toho oznámil, že Čína podporí prijatie Indie za stáleho člena rozšírenej Rady bezpečnosti OSN a postaví sa proti prijatiu Japonska, ktoré v tej istej veci má podporu USA. A ako sa v priebehu Wenovej návštevy vyjadril premiér Singh "India a Čína môžu spolu premeniť svetový poriadok".
Nedávne nadviazanie priateľských vzťahov medzi obidvoma štátmi je výraznou zmenou oproti nevraživosti, ktorá ich relácie zatemňovala po vojne o spornú himalájsku hranicu (Kašmír) v roku 1962. No pod hladinou sa aj tak skrýva strategická ostražitosť, a to najmä v Indii. Čínsky HDP je trikrát vyšší než indický, tempo rastu je tiež vyššie a čínske výdavky na obranu tento rok vzrástli takmer o 18 percent. Hraničný spor zostáva nevyriešený a obidva štáty súperia o vplyv v susedných krajinách, ako je napríklad Barma.
Vzostup Číny vyvolal úzkostlivosť tiež v Japonsku, aj v tomto prípade napriek ubezpečovaniu o dobrých vzájomných vzťahoch v priebehu nedávnej návštevy čínskeho prezidenta Chu Tin-tchua v Tokiu. Japonsko preto zvýšilo svoju pomoc Indii, aj obchodu s ňou. USA vlani navrhli štvorstranné obranné cvičenie s účasťou amerických, indických, japonských a austrálskych námorných jednotiek, avšak nový austrálsky premiér Kevin Rudd účasť svojej krajiny na obdobných akciách zrušil.
Rudd sa múdro domnieva, že správnou reakciou na rozmach Číny je jej začlenenie do medzinárodných aranžmán, prípadne -- ako to formuloval vtedajší predstaviteľ amerického ministerstva zahraničia a súčasný prezident Svetovej banky Robert Zoellick -- USA by mali Čínu povzbudzovať, aby sa v medzinárodnom systéme stala "zodpovedným spoluvlastníkom".
Lepšie vzťahy medzi Indiou a USA môžu štruktúrovať medzinárodnú situáciu spôsobom, ktorý tento vývoj čínskej politiky bude stimulovať, kým snaha Čínu izolovať by bola chybou. Pri správnom prístupe by súčasný vzostup Číny a Indie mohol byť pre všetky krajiny výhodný.
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity.
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org