Kosovo má rok nezávislosti za sebou. Vzniklo v hluku oslavných petárd, ale aj ostrých verbálnych útokov najmä z Belehradu a z Moskvy. A to všetko sprevádzali žalospevy chóru autonomistických trasorítok - Slovákov, Rumunov, Španielov, Grékov a Cyperčanov - jediných z európskej dvadsaťsedmičky, pre ktorých Kosovo ako štát de iure stále ešte neexistuje. Za vznik Kosova, ktorého zrod sprevádzali apokalyptické prognózy tretej svetovej vojny, dostal Nobelovu cenu mieru nebojácny Martti Ahtisaari. Kosovo z pohľadu priaznivcov či realistov "už" uznalo 54 krajín. Z pohľadu neprajníkov je to "iba" polstovka štátov, lebo na svete je ich štyrikrát viac, než je tých, ktoré ho uznali. Matematicky teda samostatnosť Kosova prehráva, podstatné však je to, že kuvikania o novej vojne na Balkáne sa nenaplnili. Zásluhu na tom má aj vedenie Srbska, ktoré rýchlo schladilo horúce antikosovské hlavy a dôveryhodne sa vzdalo akýchkoľvek pokusov vojensky zvrátiť secesiu provincie.
To, že bude vždy dostatok Srbov či konjunkturálnych alebo úprimných panslávov, ktorí sa nezmieria so stratou "srbskej kolísky", s tým sa treba vyrovnať. Sny a túžby vrátiť beh dejín tu vždy boli a budú, ale, našťastie, opantávajú čoraz menej ľudí, na svoje politické transparenty si ich vešajú čoraz bezvýznamnejší politici či roduverní, ako napríklad pitoreskné postavičky z Maďarska v ešte smiešnejších uniformách.
Na Kosovo si už zvykajú v Belehrade, zvykajú si aj tí, ktorí ho neuznávajú. Vedia, že obnova zvrchovanosti Srbska nad Prištinou je nemysliteľná, teraz iba musia pri zachovaní tváre dajako z tohto slepého kúta vyjsť, vrátane nášho ministerstva zahraničia. Ťahanice o tamojšie národnostne zmiešané územia budú pokračovať, možno dôjde aj k vzájomnej výmene území či obyvateľstva, ale už to nebude sprevádzať svišťanie guliek, výbuchy bômb a etnické čistky. Bude to psychicky bolestivé, ale bez potokov krvi, je dobre, že srbská vláda nerozdáva svoje pasy kosovským Srbom, tak ako to robilo a robí Rusko v gruzínskych separatistických provinciách, aby potom s tankami išlo chrániť "svojich" občanov.
Áno, je to možno zvláštny pocit "zvykať si" na nový štát, ktorý nemá globálnu akceptáciu. Ale nezabudnime, že Československo vzniklo pri zelenom stole vo Versailles, z moci veľmocí a z túžby hŕstky vzdelancov a s pomocou 90 000 legionárov, vôľa "utláčaných" občanov bola marginálna. V prípade Kosova bola štátotvorná synergia komplexná. Naši predkovia sa oddelili od "nenávideného" multinárodného Rakúsko-Uhorska, aby vytvorili etnickú a konfesionálnu kópiu monarchie. Masaryk a Štefánik tiež nechceli čakať, kým cisársky dvor vo Viedni zriadi demokratickú (kon)federáciu, oni si vybrali dejinnú skratku. Spomeňme si aj na to, že Habsburgovci z belle époque boli tisícnásobne lepší ľudia než Miloševič, Karadžič, Mladič a spol., a naši predkovia ich vtedy aj tak odvrhli.
Postoj slovenskej diplomacie je síce všeobecne známy, ale treba pripomenúť jeden drobný ústupok - začali sme uznávať kosovské pasy, lebo veď ako ináč sa to dá technicky vyriešiť, keď máme Schengen. Slovensko naznačilo aj ďalší taktický variant - vraj ak uzná Kosovo celá EÚ, tak to potom urobíme aj my. Naozaj pružná zásadovosť, len by sme si mali uvedomiť, že spolu s trucujúcimi členmi EÚ takto iba zbytočne udržiavame na Balkáne vatry nacionalizmu namiesto toho, aby sme odkrývali horizonty realizmu. Hlavne, že sa o národnostnú a konfesionálnu kohéziu dva roky usiloval v inom sektore Balkánu, rovnako posiatom hrobmi z občianskej vojny, Miroslav Lajčák, nový šéf diplomacie. O identické obrusovanie by sa mal snažiť aj ako minister zahraničia. Kauza Kosovo už nie je problém, Kosovo ako štát už existuje. Problém je iba "Kosovo" v nás, presnejšie v tých, ktorí sa hystericky roztrasú už len pri vyslovení slova "autonómia". Zbavme sa tohto už iracionálneho komplexu a potom budeme zase o kus lepší Európania. A teda aj Slováci.
Peter Turčík, komentátor HN