Prezident George W. Bush sa preslávil uverejnením propagácie demokracie za ohnisko americkej zahraničnej politiky. S takouto rétorikou nebol osamotený. Podobné vyhlásenia sme počuli od väčšiny amerických prezidentov už od Woodrowa Wilsona.
Bolo preto pozoruhodné, keď ministerka zahraničia Hillary Clintonová tento rok vypovedala pred Kongresom o "troch D" americkej zahraničnej politiky - obrane (defense), diplomacii a rozvoji (development). "D" demokracia bila do očí svojou neprítomnosťou, čo naznačovalo zmenu politiky vlády Baracka Obamu.
Bill Clinton i George W. Bush často poukazovali na blahodarné účinky demokracie na bezpečnosť. Citovali sociologické štúdie dokazujúce, že demokratické štáty málokedy vstupujú do vzájomných vojen. Ale ak sa budeme vyjadrovať pozornejšie, akademici potvrdzujú, že medzi sebou takmer nikdy nebojovali liberálne demokracie, a možno že liberálna ústavná kultúra je dôležitejšie ako samotný fakt konania volieb. Voľby sú síce dôležité, ale liberálna demokracia nie je len "elektokraciou". Za neprítomnosti ústavných a kultúrnych mantinelov môžu voľby vyvolávať násilie ako napríklad v Bosne alebo v palestínskej samospráve. A neliberálne demokracie spolu bojujú ako napríklad Ekvádor a Peru v 90. rokoch minulého storočia.
V očiach mnohých domácich i zahraničných kritikov myšlienku propagácie demokracie poškvrnili excesy Bushovej vlády. Keď Bush opodstatňoval inváziu do Iraku vzývaním demokracie, naznačovalo to, že demokraciu možno nastoliť pod namierenými hlavňami zbraní. Pojem demokracia sa začal spájať s jej konkrétnou americkou odrodou a zafarbil sa imperialistickým odtieňom. Bushova nadsadená rétorika bola navyše často v rozpore s jeho praxou, čím si vyslúžil obvinenia z pokrytectva. Bolo pre neho oveľa jednoduchšie kritizovať Zimbabwe, Kubu a Barmu ako Saudskú Arábiu a Pakistan, a svoju počiatočnú kritiku Egypta čoskoro zmiernil.
Existuje však nebezpečenstvo, že sa na zlyhanie politiky Bushovej vlády bude reagovať prehnane. K rastu demokracie nedochádza z amerického donútenia a môže mať mnoho podôb. Túžba po väčšej politickej účasti je široko rozšírená spolu s tým, ako sa ekonomiky rozvíjajú a ľudia si zvykajú na modernizáciu. Demokracia nie je na ústupe. Mimovládna organizácia Freedom House na začiatku Bushových rokov uvádzala na svojom zozname 86 slobodných krajín a do konca jeho funkčného obdobia došlo k miernemu nárastu na 89.
Demokracia zostáva vhodným a všeobecným cieľom, no je dôležité rozlišovať medzi cieľom a prostriedkami jeho dosahovania. Je rozdiel medzi ráznym presadzovaním a jemnejšou podporou demokratizácie. Vyhýbanie sa nátlaku, unáhleným voľbám a pokryteckej rétorike by nemalo znemožniť trpezlivú politiku, ktorá sa spolieha na hospodársku pomoc, zákulisnú diplomaciu a mnohostranné prístupy k podpore rozvoja občianskej spoločnosti, právneho poriadku a dobre organizovaným volieb.
Pre zahraničnopolitické metódy určené na podporu demokracie v zahraničí sú nemenej dôležité spôsoby, ako ju praktizujeme doma. Keď sa snažíme demokraciu vnucovať, pošpiňujeme ju. Keď dodržiavame vlastné najlepšie tradície, môžeme podnietiť k ich napodobňovaniu a vytvoriť mäkkú moc príťažlivosti. Ronald Reagan tento prístup nazýval "žiarivé mesto na kopci".
Mnoho ľudí v Spojených štátoch i mimo nich sa napríklad začalo na americký politický systém pozerať cynicky a tvrdiť, že mu dominujú peniaze a je pre ľudí zvonku uzavretý. K obnoveniu mäkkej moci americkej demokracie značne prispelo zvolenie Baracka Husseina Obamu v roku 2008.
Ďalším aspektom americkej domácej praxe liberálnej demokracie, o ktorej sa v súčasnosti debatuje, je to, ako USA riešia hrozbu terorizmu. V klíme nesmierneho strachu, ktorý nasledoval po útokoch z 11. septembra 2001, Bushova vláda naťahovala na škripec právne výklady medzinárodného i vnútroštátneho práva, ktoré poškvrnili americkú demokraciu a oslabili mäkkú moc USA.
Slobodná tlač, nezávislé súdnictvo a pluralitný zákonodarný zbor našťastie pomáhali udržiavať verejnú diskusiu o týchto praktikách. Obama vyhlásil, že do roka uzavrie väzenské zariadenie v zálive Guantánamo, a odtajnil interné právne memorandá, ktoré sa používali na ospravedlnenie postupov, ktoré sa dnes všeobecne považujú za mučenie zadržaných.
Otázka, ako sa vysporiadať s terorizmom, ale nie je len vecou histórie. Hrozba zostáva aktuálna a je dôležité nezabúdať, že ľudia v demokraciách chcú ako slobodu, tak aj bezpečnosť.
Vo chvíľach extrémneho strachu sa kyvadlo prístupov vychyľuje do bezpečnostnej škály tohto spektra. Abraham Lincoln počas občianskej vojny pozastavil účinnosť práva habeas corpus - princípu, že zadržaní majú právo napadnúť svoje väznenie na súdnom dvore - a Franklin Roosevelt na začiatku druhej svetovej vojny internoval amerických občanov japonského pôvodu.
Keď sa dnes niektorým nezaujatým príslušníkom Bushovej vlády položí otázka, ako si mohli osvojiť prístupy, ktoré presadzovali v roku 2002, spomínajú antraxové útoky, ktoré prišli po 11. septembri, správy tajných služieb o blížiacom sa útoku pomocou jadrových materiálov a všeobecný strach z druhého útoku na americký ľud. Za takýchto okolností vzniká napätie medzi liberálnou demokraciou a bezpečnosťou.
Terorizmus je formou divadla. Vyvoláva účinky nielen jednoduchou deštruktívnosťou, ale dramatizáciou ohavných zločinov proti civilistom. Terorizmus je ako džiu-džitsu. Slabší z protivníkov víťazí využitím energie silnejšieho proti nemu samému.
Teroristi dúfajú, že vyvolajú atmosféru strachu a neistoty, ktorá nás vyprovokuje na to, že si budeme sami škodiť podrývaním liberálnej demokracie. Ak chceme zachovať a podporovať liberálnu demokraciu doma i v zahraničí, bude potrebné predchádzať novým teroristickým útokom a zároveň rozumieť chybám minulosti a vyhýbať sa im. Práve takúto diskusiu dnes v USA vedie Obamova vláda.
Joseph S. Nye
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org