Vzhľadom na stúpajúcu nezamestnanosť je kľúčovým cieľom politikov tvorba pracovných miest. Barack Obama presadil zvýšenie verejných výdavkov na tvorbu pracovných miest (približne 3,5 milióna). Obama sa však snaží otočiť aj ostrý vzostup nerovnosti príjmov (je na 80-ročnom maxime). Je možné, aby lídri krajín robili tieto obidve veci naraz?
Odpoveď je jednoznačne kladná, ale iba v prípade, že sa zamerajú skôr na vládne výdavky než na reformu daňových systémov. Toto poučenie je ešte silnejšie v prípade rozvinutých krajín.
Americký daňový systém má prekvapivo malú redistribučnú údernosť. Vďaka uplatneniu tzv. súhrnného príjmu -- skladajúceho sa z peňažných príjmov, celkových kapitálových ziskov, príjmov z prenájmu domov s majiteľom, nehotovostných vládnych dávok a verejnej spotreby -- sú dane z príjmov všeobecne progresívne.
Federálne dane z príjmu (vyjadrené ako podiel na príjme) stabilne stúpajú od 2 % na desiatom percentile (to znamená v rodinách, ktoré sú na stočlennom rebríčku desiate zdola) na 14 % na deväťdesiatom percentile, pričom na samotnom vrchole mierne klesajú na 13 %, čo reflektuje priaznivý postoj ku kapitálovým ziskom a príjmom z investícií. Platby sociálneho poistenia -- čo je pre dve tretiny rodín najvyššia faktická daň -- sú, naopak, mierne regresívne. Tento pokles odráža maximálny príjem, nad ktorým sa už sociálne poistenie neplatí (v súčasnosti je to 102 000 USD). Úplné daňové zaťaženie rodín zahŕňa tiež dane z obratu, ktoré sú ostro regresívne, a progresívnu daň z nehnuteľností. Celkové transfery, naopak, pôsobia tak, že silno vyrovnávajú príjmy.
Taktiež vládne výdavky za tovar a služby, ako sú školstvo, diaľnice, polícia alebo kanalizácia, však majú distribučné dôsledky a dajú sa podobne ako vládne transfery alokovať konkrétnym príjemcom. Verejná spotreba je rovnako progresívna ako transferové platby. Hlavnými príjemcami verejných výdavkov sú chudobné a stredné vrstvy.
Ak spočítame vládne transfery a verejnú spotrebu a odpočítame zaplatené dane, získame hodnotu čistých vládnych výdavkov. Tie sú extrémne progresívne. Vyjadrené ako podiel na príjme prudko klesajú zo 70 % na desiatom percentile na -16 % na samotnom vrchole (inými slovami, najbohatší ľudia zaplatia na daniach viac, než koľko získajú formou vládnych dávok). Hranica medzi kladnými a zápornými čistými vládnymi výdavkami sa pritom nachádza na 66. percentile. Na týchto mimoriadne progresívnych čistých vládnych výdavkoch sa približne rovnakou mierou podieľajú vládne transfery aj verejné výdavky. Dane ich ovplyvňujú len veľmi málo. Z čistých vládnych výdavkov nemajú úžitok len chudobní. Rovnako stredná trieda je ich veľkým príjemcom.
Tí, čo zavádzajú stimulačné balíčky, by si mali uvedomiť, že otázka, kto z nich bude mať prospech, je oveľa dôležitejšia než samotný počet vytvorených pracovných miest. Nielen vládne transfery, ale v rovnakej miere aj vládne výdavky majú konkrétnych príjemcov. Ak sa budú tieto balíčky zameriavať na školstvo (veľmi redistributívne) alebo kanalizáciu, hasičov, políciu a diaľnice (mierne redistributívne), môžu vytvoriť pracovné miesta a súčasne znížiť mzdovú nerovnosť.
Edward N. Wolff