Čo vlastne znamená heslo začínajúceho českého predsedníctva EÚ "Európa bez bariér"? Ponúka rôzne interpretácie a rôzne dimenzie jeho priorít. V priebehu uplynulého roku dávali vládni predstavitelia dôraz na ekonomický rozmer, v poslednom čase trochu viac podčiarkovali vonkajšie vzťahy EÚ.
Čo sa týka prvého aspektu - teda vnútorného trhu - vláda v Prahe obhajuje v duchu ekonomického liberalizmu potrebu prehĺbenia trhovo-ekonomického rozmeru.
Slobodu pracovnej sile
Lenže Európa je už vyše pol storočia budovaná ako "spoločný trh", ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi stal "jednotným trhom". Ústredným heslom Európskej komisie je už veľa rokov "slobodná a nedeformovaná" súťaž a deregulácia. No ak pomerne nový člen EÚ vyhlási predsedníctvo pod heslom "ešte viac trhu a deregulácie", môže to urobiť dojem, že s veľkým hrmotom otvára už dávno otvorené dvere, alebo že si nevšimol, ako sa dramaticky posunula debata v priebehu posledných dvoch rokov nielen v Európe a kvôli medzinárodnej hospodárskej a finančnej kríze.
Existujú dve oblasti, kde sa môže javiť česká snaha lámať bariéry oprávnená. Prvou je voľný pohyb pracovnej sily. Musíme však dodať, že väčšina krajín obmedzenia pri otváraní vlastných pracovných trhov zrušila alebo zjemnila a krajiny, ktoré ohraničenie zachovali, nie sú v skutočnosti vôbec uzatvorené. Švédsko tieto limity neuplatňuje, lebo má iba 10 000 pracovníkov prichádzajúcich z nových členských štátov. Nemecko limity má a má 600 000 pracovníkov zo zahraničia (bez započítania tzv. pendlerov). Ak zoberieme do úvahy 750 000 Poliakov vo Veľkej Británii a v Írsku, z ktorých sa už niektorí vracajú domov, alebo pol milióna Rumunov usadených v Taliansku, môžeme túto "bariéru" (a prioritu českého predsedníctva) považovať za tak trochu prekonanú.
Deregulácia skrachovala
Je tu aj otázka čoraz menej uplatňovaných vonkajších bariér únie. České predsedníctvo si želá Európu, ktorá by v súlade s cieľmi lisabonskej stratégie bola konkurencieschopnejšou v ekonomickej globalizácii. Vernosť príkazom ekonomického liberalizmu, ktoré inšpirovali globalizáciu a celkom úspešne aj hospodárske politiky strednej a východnej Európy v poslednom decéniu, je z českej strany pochopiteľná. Ukazuje sa však, že medzinárodné hospodárstvo zažíva hlbokú premenu pod vplyvom finančnej krízy, najväčšej od 30. rokov. Túto krízu podľa absolútnej väčšiny expertov vyvolalo štvrťstoročie deregulácie. Republikánska vláda v USA už do záchrany vložila bilión dolárov a Medzinárodný menový fond odhaduje, že bude nutné vydať ďalší bilión. Francúzske predsedníctvo EÚ sa snažilo hľadať európsku odpoveď na túto situáciu a jestvujú isté rozpaky nad tým, čo prinesie české predsedníctvo. Zoči-voči najvážnejšej finančnej kríze od roku 1929 sa väčšina Európanov obáva dosahov trhovej globalizácie bez regulácie. Práve od EÚ očakávajú, že uplatní svoju regulačnú silu, aby ochránila európsky bankový systém a hospodárstvo pred zničujúcimi dosahmi krízy. Vychvaľovanie predností deregulácie, ako to posledný rok robili predstavitelia českej vlády vrátane premiéra Topolánka v septembri v Madride počas presadzovania "Európy bez bariér", sa zdá byť pre ostatné krajiny EÚ nepochopiteľné či prinajmenej pokrivkávajúce za realitou.
Podobné otázky bolo možné klásť aj v súvislosti s energetickou krízou: Možno sa skutočne domnievať, že ešte výraznejšia deregulácia energetických trhov prispeje k vzniku európskej energetickej stratégie voči veľkým dodávateľom, akými sú Rusko a veľké stredovýchodné krajiny? Budeme s "Európou bez bariér" lepšie pripravení na to, aby sme mohli vzdorovať obchodnej konkurencii krajín, ktoré nerešpektujú ani sociálne štandardy, ani požiadavky životného prostredia, ktoré si vytýčili Európania?
Predstava, že po 20 rokoch hospodárskej globalizácie Európa potrebuje práve väčšiu otvorenosť trhov, ešte dravejšiu súťaž a ešte menej noriem a štandardov, ktoré predstavujú "bariéry" a prekážke v ceste trhovej súťaži a celosvetovému slobodnému obchodu sa môžu zdať najskôr ako výplod ideologických dogiem či nostalgie za uplynulým desaťročím. Ale nie ako perspektíva, ktorá by bola schopná zjednotiť Európanov. Dôvody sú známe - odmietanie dirigizmu je pochopiteľné v krajinách, kde je spájaný s komunistickou minulosťou ako protikladom s doterajšou prosperitou. Svet sa však mení a globalizácia takisto ukazuje aj svoje nepriaznivé ekonomické, finančné a environmentálne dosahy. "Európa bez bariér" znie trochu ako heslo z 90. rokov, ktoré boli obdobím "úspešnej globalizácie", a ktoré sa dnes vehementne opakuje. Ale v súčasnosti má ďaleko k novým skutočnostiam medzinárodného hospodárstva a starostiam európskych občanov.
Bariéra "pevnosť Európa"?
Existuje aj druhý význam slova "bariéry". Ide o hranice EÚ a s tým súvisiace dva aspekty: regulácia migrácie a možnosti budúceho rozširovania EÚ. Prvý aspekt predstavuje dôležitú otázku pre západné krajiny, ale takmer zanedbateľnú pre Česko. Väčšina Európanov patrí už dlho do Európy bez vnútorných hraníc, ktorá bola dokončená v Maastrichte. Teraz počúvajú, že "Európa bez bariér" má byť protiliekom na "pevnosť Európa". Tá je však iba mýtus. Počas uplynulých 20 rokov sa EÚ stala hlavnou svetovou prisťahovaleckou zónou s približne 40 miliónmi prisťahovalcov, ktorí žijú v únii. Každý rok sa jeden a pol milióna prisťahovalcov legálne usadzuje v EÚ: to je viac ako v USA, Kanade a Austrálii dokopy. Ak odsunieme nabok politickú rétoriku, ktorá čoraz častejšie preberá témy nacionalistických a populistických strán, tak vidíme, že aj pravica (Berlusconiho vláda v roku 2004), aj ľavica (Zapaterova vláda v roku 2005) legalizovali nelegálnych prisťahovalcov.
Pomaly na východe
Ak je "pevnosť Európa" mýtus, tak by české predsedníctvo mohlo významne posunúť veľmi reštriktívnu vízovú politiku na krajiny susediace s EÚ, ktoré sú marginalizované buď politicky (Bielorusko alebo Srbsko), alebo udržiavané v primeranej vzdialenosti opatrníckou politikou susedstva (Ukrajina alebo Moldavsko). Dnes, keď sú krajiny strednej Európy súčasťou Schengenu, malo by byť pre ne jednoduchšie presadzovať politiku otvorenosti voči elitám a mladým obyvateľom balkánskych krajín a krajín susediacich s EÚ.
Zostáva najťažšia otázka, ktorá sa týka hraníc únie. Ako sa EÚ vyrovná s rozmanitosťou na svojej periférii a súčasne vyhne marginalizácii, vzniku novej "železnej opony", alebo sľubu pripojenia sa ako jediného možného vzťahu so susedmi? A aké majú byť hranice rozširovania EÚ?
Rozšírením na východ sa Európska únia zmenila. Jej projekt po skončení studenej vojny spočíval v stabilizácii a demokratizácii druhej polovice Európy. Po dvadsiatich rokoch, keď sa zdvojnásobil počet jej členov, je čoraz náročnejšie hľadať spoločnú politickú vôľu. Po nedávnom vstupe Rumunska a Bulharska nás čaká pauza. Balkánske krajiny majú nárok stať sa členmi za podmienky, že uskutočnia reformy a prekonajú vojnové traumy. České predsedníctvo únie by mohlo z prípravy tohto regiónu (nám blízkeho po všetkých stránkach) na vstup do EÚ urobiť svoju prioritu. Málokto je v únii na to z hľadiska poznania regiónu tak dobre pripravený ako minister zahraničia Karel Schwarzenberg.
"Wider" alebo "wilder"?
A "susedská politika" na východ? Východná periféria sa mení. Na Ukrajine, v Moldavsku, na Kaukaze nachádzame aj napriek "farebnej revolúcii" v Kyjeve a Tbilisi poloautoritatívne demokracie a nepokojné periférie s nevyriešenými územnými otázkami voči Rusku: teda "wider Europe" alebo skôr "wilder Europe"? Rozširovanie EÚ v tomto priestore môže byť v tom najlepšom prípade iba dlhodobým projektom.
Napokon, zmenilo sa aj Rusko. V 90. rokoch bolo oslabené, držalo sa v úzadí a k západnému svetu sa správalo ústretovo. Dnes je silnejšie, menej demokratické a menej zainteresované na spolupráci so Západom. Rozširovanie EÚ na východ kladie do popredia otázku vzťahu s Ruskom aj otázku spoločného susedstva. A práve v tejto otázke nepochybne existujú rozdiely medzi členskými krajinami EÚ. V niektorých to jasne ukazuje na hranice demokratizácie a rozširovania EÚ. V ostatných je to ďalší dôvod, aby bola európska perspektíva ponúknutá ďalším krajinám. V tomto kontexte bude rusko-ukrajinský spor prvou skúškou českého predsedníctva EÚ. A aj vízie "Európa bez bariér".
Jacques Rupnik, politológ