V minulom roku vyšla v Petersonovom inštitúte pre medzinárodnú ekonomiku kniha švédskeho ekonóma Andersa Aslunda Ruská kapitalistická revolúcia. Autor bol intímne zasvätený do ruskej transformácie od začiatku osemdesiatych rokov. Počas dvoch dekád sa ľudia v Rusku ocitli v zložitých osudových situáciách. Podobných, aké sa zväčša zažívajú na horskej dráhe. Jazda bola nepohodlná, krútiaca sa od nádeje po strach a znovu späť. Bolo to obdobie končiaceho sa komunizmu a nástup neohrabanej formy kapitalizmu.
Výlet sa však ešte neskončil, hoci Vladimir Putin nastolil poriadok. Po chaose v pravidlách hry za čias Michaila Gorbačova, ktoré spôsobili nezvratný kolaps nereformovateľného Sovietskeho zväzu, či po Borisovi Jeľcinovi, ktorý zohral úlohu kata, chladne uvažujúceho a sekajúceho bez zvažovania dôsledkov. Režim Vladimira Putina tak prišiel pre mnohých Rusov ako úľava.
Pre vonkajší svet však predstavuje nebezpečnú zmes autokracie a nacionalizmu. Vďaka veľkému bohatstvu, rastúcim cenám ropy a zmyslu pre pevnú ruku nad výdavkami sa mu podarilo stabilizovať ekonomiku. Znovu zaviedol centrálnu kontrolu, obnovil štátne vlastníctvo ropy a plynu a dosadil desiatky svojich kamarátov z bývalej KGB a FSB ako konateľov na lukratívne obchodné pozície.
Anders Aslund vidí napätie v srdci a v duši Ruska. Priamo v povahe Putinovho systému. Rusko sa stalo trhovou ekonomikou, ale nie tradičnou demokraciou. Keď Gorbačov rezignoval, Sovietsky zväz sa zrútil a inštitucionálna štruktúra komunistického systému skolabovala. "Gorbačov bol liberálny reformátor, ktorý neúmyselne rozpútal revolúciu," hovorí Anders Aslund. "Jeľcin bol revolucionársky hrdina, ktorý celkom dobre nevedel, čo robiť po revolúcii, a Putin konsolidoval moc v autoritárskych pravidlách, keď u ľudí narastala únava z politiky." Analyzujúc 22 rokov od Gorbačova, ako lídra komunistickej strany, k presadeniu centrálnej moci Putinom, snaží sa Aslund vysvetliť, prečo ekonomická reforma uspela a demokracia zlyhala. Aslund poukazuje, ako ho Gorbačovova perestrojka, jeho nevydarený pokus o postupnú reformu, priviedla k záveru, že len politická zmena by mohla zachrániť Sovietsky zväz. "Gorbačov bol príjemný človek, ktorý to myslel dobre, ale jeho myšlienky boli dosť vágne."
Podobne ako Gorbačov, aj Jeľcin bol "pripravený uvažovať a urobiť nemysliteľné". Demokratickú legitímnosť získal tým, že sa nechal zvoliť. Odvtedy, ako získal moc, odložil politickú reformu na úkor uprednostnenia ekonomickej revolúcie. Bolo to fatálne zaváhanie. Ekonomická šoková terapia - cenová liberalizácia, drastické škrty vo výdavkoch armády a potom masívna privatizácia - položila základ dnešnej trhovej ekonomiky. Demokracia sa však už nikdy neoživila.
Aslund je presvedčený, že podobne ako Gorbačov, ani Jeľcin nevedel, čo v skutočnosti robil. Bol rozpoltený medzi mladými reformátormi Jegorom Gajdarom a Anatolijom Čubajsom a jeho konzervatívnejšími kamarátmi pri poháriku. Aslund tvrdí, že demokracia zlyhala, pretože "nebola prezentovaná jasná myšlienka, ako ju vybudovať". Rusi boli po 70 rokoch komunizmu nedôverčiví voči ideológii a politickým stranám. Vonkajší svet nemal model, ktorý by bol ponúkol návod, ako uskutočniť transformáciu.
Aslund obviňuje západ z toho, že nepomohol Rusku v roku 1992, keď ekonomika kolabovala. Zdôrazňuje Jeľcinovu rozhodujúcu chybu - premrhanie šance po neúspešnom pokuse o puč proti Gorbačovovi v auguste 1991. Oligarchov z Jeľcinovej éry vystrnadila skupina silovikov, aby sa sami obohatili.
Anders Aslund je v otázke režimu pesimistom. Pozitívnejší názor má na ekonomiku uskutočňovanú Kremľom, ktorá nerozbíja akumuláciu bohatstva privátnym sektorom. Verí, že "Rusko sa v patričnom čase zbaví jarma autoritárstva a dospeje k demokracii".
Michal Rašo, ekonomicko-politický analytik
StoryEditor