Štát v roku 2002 čiastočne privatizoval podnik Transpetrol. Predal 49 percent akcií a predkupné právo na 2 percentá, ak by bol jeho podiel v budúcnosti klesol pod 34 percent. Menšinový podiel s predkupným právom kúpila holandská spoločnosť Yukos Finance B. V. Cieľom predaja bolo podľa vládou deklarovaných cieľov to, aby majiteľ podielu zabezpečil pre slovenskú časť ropovodu Družba viac ropy. To znamená väčšie poplatky za prepravu, vyššie dividendy, ktoré automaticky znamenajú viac peňazí do štátneho rozpočtu.
Rozhodnutie padlo na vtedy najsilnejšiu ropnú spoločnosť Jukos. Mala najlepšie ukazovatele z hľadiska kapitalizácie, teda hodnoty firmy na burze, a dodržiavala normy corporate governance tak ako vo vyspelých trhových ekonomikách, alebo ak chcete, dobrej správy spoločnosti. Majiteľ najväčšieho balíka akcií Michail Chodorkovskij sa dostal do väzenia. O tom, prečo a za čo by sa dala napísať monografia. Jukos sa dostal do bankrotu. Odvtedy sa o firmu zaujímali ruské firmy Gazprom, Gazpromexport, Tatnefť, RussNefť, poľská spoločnosť Pern. Nikomu z nich sa nepodarilo získať predbežný súhlas slovenskej vlády na prevod a následný predaj akcií. Prišiel však deň bankrotu firmy Jukos. Konkurzným správcom podniku sa stal Eduard Regbun. Yukos Finance riadili americkí riaditelia Bruce Misamore a David Godfrey.
Už počas konkurzu v auguste 2006 chcela súčasná slovenská vláda kúpiť podiel, ktorý predala tá predchádzajúca. Ihneď po nástupe vlády na jednom z jej prvých rokovaní mal byť schválený materiál, na základe ktorého mala podiel Jukosu kúpiť firma Gazprom. Materiál sa stiahol a na druhý deň minister hospodárstva začal rokovať s americkými riaditeľmi. Správca konkurznej podstaty ako jediný predstaviteľ akcionára odvolal riaditeľov Jukos Finance. Tento fakt sa stal predmetom súdnych sporov. A nielen on.
Akcie Transpetrolu sa dostali do majetku Yukos International UK. Putovali ďalej. Potom sa presunuli do holandskej nadácie, ktorá nebola majetkovo prepojená s firmou Jukos. Na tieto presuny slovenská vláda nedala povolenie. Tým sa porušila privatizačná zmluva. Nadáciu založili americkí riaditelia. Zdôvodnili to ochranou majetku akcionárov pred ruskými úradmi. Čas utekal a rozbehli sa dražby majetku Jukosu.
Posledné priklepnutie dražobného kladivka sa týkalo práve firmy Yukos Finance. Kúpila ju v Rusku registrovaná spoločnosť Promnefťstroj, ktorú kúpila niekoľko dní pred dražbou firma Monte Valle, ktorej zakladateľom je Stephen Lynch. Podľa ruských denníkov spolupracuje s hedgeovým fondom RV-Capital a investičnou bankou Renessaince Capital. Ich zakladateľmi a spolumajiteľmi sú občania USA. Spory pokračovali aj po skončení dražby. Firma Jukos zmizla z povrchu zemského. Vydražila sa aj obchodná značka. Dostupné informácie hovoria, že dražitelia a americkí riaditelia mali medzi sebou prinajmenej tucet sporov. Jeden z nich sa preniesol na územie USA a zaoberal sa, obrazne povedané, len tým, kto je kto. Vyriešené sú pravdepodobne len tri súdne spory. V podstate Ruská federácia po vydražení podielu nemala s podielom nič spoločné. Išlo o spory občanov USA. Ak sú vyriešené všetky, tak to umožnilo podpis zmluvy, na základe ktorej vláda nadobudne akcie Transpetrolu, ktoré nie sú zaťažené žiadnym sporom.
Vláda dosiahla svoj cieľ buď preto, lebo sa dohodla na tom, že sa do uzavretia urovnajú ostatné súdne spory, alebo riskovala. Čo? Ak je 49-percentný podiel vo firme Transpetrol zaťažený súdnymi spormi, tak nastane iná situácia. Na tomto mieste je najvhodnejšie použiť výrok hlavnej postavy slovenského filmu Pacho hybský zbojník, ktorá hovorí: "Bude kucapaca!"