Kauza učebníc pre školy s vyučovacím jazykom maďarským je absurdná. Slovenskej politickej špičke neprekáža, že maďarské deti a pedagógovia budú volať Prahu Prága a Wien Bécs. Vyhlasuje však za nezákonné, ak príslušníci menšiny nazvú vlastnou materčinou a v súlade s jej pravidlami mestá, rieky a pohoria štátu, ktorého sú občanmi a ktorý považujú za svoju domovinu. Tá istá politická garnitúra pritom na druhej strane suverénne označuje -- a to aj v oficiálnych dokumentoch -- Pilisszentkereszt Mlynkami, Békéscsabu Békešskou Čabou a Budapest Budapešťou. Niekto tu kríva na obe nohy.
Triezvo uvažujúceho človeka už ani nezaráža, že s iniciatívou na prepísanie maďarských učebníc prišla strana politika, ktorý svojím hulvátstvom zrejme zakrýva skutočné motívy svojich avantúr. Skôr znepokojuje, že korektné stanovisko nedokáže zaujať ani zvyšok slovenského politického establišmentu, vrátane tzv. proeurópskych, demokratických strán. Tie sa radšej nechajú vmanévrovať do pohodlného stanoviska, že aj v tejto kauze ide v zásade len o konflikt dvoch nacionalizmov, s ktorým však oni nemajú nič spoločné.
Aj najviac "proslovenskí" Maďari majú už tohto cirkusu a celej protimaďarskej hystérie plné zuby. No ešte stále prevažujú medzi Maďarmi tí, čo by chceli riešiť problémy vnútri štátu, a nie v zahraničí. Moc však dialóg odmieta. Veď o čom už by sa mal viesť dialóg? Náš pán premiér povedal, že úroveň menšinových práv na Slovensku je vysoko nadštandardná a Slovensko môže byť v tomto zmysle vzorom pre celú Európu. Kto túto vyhlásenú pravdu spochybní (trebárs aj faktami či konkrétnymi príkladmi zo zahraničia), je provokatér a nepriateľ štátu. Známa a jednoduchá šablóna.
Vláda tvrdí, že s SMK nemá čo koordinovať svoje kroky, keďže je to opozičná strana. S tým sa dá z formálnej stránky súhlasiť. Potom však vláda nie je korektná, keď používa argument prítomnosti poslancov SMK v parlamente ako príklad nadštandardných menšinových práv. Alebo keď nepovie, ako sa teda má v praxi napĺňať ten článok našej ústavy, ktorý hovorí o efektívnej účasti menšín na rozhodovaní o veciach, ktoré sa ich týkajú. Nevytvorenie zákonných predpokladov na naplnenie tohto práva je totiž veľkým deficitom všetkých doterajších vlád -- nielen voči Maďarom, ale aj voči všetkým ostatným národnostným menšinám, na čo neslobodno zabúdať.
Možno by pre začiatok stačilo sfunkčniť Radu vlády pre národnostné menšiny: vytvoriť z nej orgán, ktorý má aj nejaké reálne slovo a váhu, ktorý je (z pohľadu menšín) dostatočne reprezentatívny a legitímny a ktorý je aj fórom pre skutočný dialóg rovného s rovným. Tak, ako to navrhoval ešte v rokoch 1993 -- 1998 vtedajší vysoký komisár OBSE Max van der Stoel. Pretože zatiaľ je rada (pri všetkej úcte k jej členom) všeličím možným, len nie efektívnym orgánom. Celá korešpondencia Maxa van der Stoela so slovenskou vládou v oných rokoch by mala byť ostatne povinným čítaním pre všetkých, čo majú v agende menšinovú problematiku či problematiku ľudských práv všeobecne.
Kálmán Petőcz, politológ, bývalý diplomat