Íri asi majú pravdu svojím NIE Lisabonu, majú pravdu aj tí, ktorí tvrdia, že keby bolo referendum v celej dvadsaťsedmičke, tak Lisabon neprejde nikde. Hlasovanie by bolo iba: eurooptimizmus - áno, euroskepticizmus - nie. Íri nastavili rozšafnej a namyslenej kontinentálnej Európe zrkadlo pravdy: Načo je nám takýto prezident Európy, keď bude len formálny a draho platený (stačí nám ten vlastný). Načo je nám hoci aj zredukovaná Európska komisia, keď je to v podstate geto nóbl úradníkov, ktorí vydávajú dekréty ako feudálni páni odtrhnutí od reality bežného života (stačí nám vlastná vláda s jej vrtochmi). Načo sú nám europoslanci, ktorí sa tak akurát vozia lietadlami medzi Bruselom a Štrasburgom so svojimi kŕdľami asistentov a mrakmi papierov (stačia nám tí naši papaláši, ktorí nás poznajú akurát pár mesiacov pred voľbami).
Európa, teda jej politickí lídri, by tak strašne chceli, aby starý kontinent bol silný (ekonomicky najmä a vojensky tiež) ako Amerika. Lenže opičíme sa po nej v tých najhorších veciach, nasprostastými seriálmi, kopírovaním sveta tupých celebrít, hltaním popkornu a negustióznym sŕkaním koly v kinách. Tak ako kedysi povedal Milan Šútovec o Mečiarovom Slovensku, že ho "musíme znovu založiť", tak by si elitní (myslím tým tých duchom, a nie úradom) európski politici, právnici, ekonómovia, intelektuáli mali dobre prečítať ešte raz nielen Konfederačné články, pochopiť podstatu a najmä okolnosti vzniku americkej ústavy, právne dejiny USA, ale i Listy federalistov, ktorými vysvetľovali zmysel konštitúcie. Mali by si pozorne prečítať aj Profily odvahy Johna F. Kennedyho o najodvážnejších mužoch USA, ktorí dokázali ísť proti prúdu všeobecnej mienky, museli by pochopiť, čo je jednota v rozmanitosti, čo je naozajstná sloboda podnikania (nie tá regulovaná z Bruselu s jej napr. rovnosťou uhoriek a zahnutím banánov). A potom nanovo založiť Európsku úniu.
Lebo romantizmus povojnovej obnovy demokracie "otcov zakladateľov EÚ" je dnes iba sentimentálny, muzeálny inštrument. Konať pragmaticky, už iba na občianskom, a nie na národnom princípe. Nie zo strachu z návratu hnedej totality, tak ako to bolo na počiatku zjednocovania, alebo z iného strachu, toho pri naštartovaní masívneho rozširovania, zo strachu z recidívy červenej totality.
Na Zemi nie je nová Amerika, kam by sme mohli znova odísť, preto sa skúsme (konečne!) poučiť od tých spoza Atlantiku, už aj od tej stovky odvážlivcov z Mayflower a ich potomkov. Musia nám upratať tie naše zabednené nacionalistické hlavy a srdcia, aby mohla vzniknúť nová Európa. Založená na dohode občanov, a nie politikov. Ale k tomu máme ešte ďaleko, lebo sme ešte stále v 19. storočí, storočí "jari národov". A ako vieme, žatva prichádza až na konci leta či na počiatku jesene. Len sa obávam, že populisti všetkých zafarbení írske NIE využijú vo svoj prospech a vrátia nás do zimy európskeho odcudzenia.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz