Od januára 2009 sa Slovensko stalo krajinou, ktorá využíva systém programového rozpočtovania v celom spektre verejnej správy. Ide o systém rozpočtovania výdavkov, ktorý zdôrazňuje vzťah medzi verejnými zdrojmi a plánovanými výstupmi a výsledkami činnosti verejnej správy, ergo jej výkonnosťou.
Vďaka rozhodnutiu predchádzajúcej vlády, ktorá začala s jeho implementáciou v štátnej správe, by malo byť úplne jasné, za aké peniaze a aké aktivity vyvíjajú jednotlivé ministerstvá alebo ich organizácie či iné štátne orgány. Vďaka rozhodnutiu súčasnej vlády, ktorá bez problémov pokračuje v tomto trende a ktorá zaviedla programové rozpočtovanie i na úrovni územnej samosprávy, by nám malo byť navyše jasné, koľko peňazí minie ktorákoľvek samospráva a na aký účel budú výdavky použité. A nielen to. Z akéhokoľvek programového rozpočtu by sme sa mali dozvedieť i to, aké má verejná správa plány a aké konkrétne výsledky -- spoločenské či ekonomické -- by jej aktivity mali priniesť. Výhod, ktoré tento systém poskytuje, je ešte oveľa viac, čo však v tomto momente nie je podstatné. Dôležité je to, že ide o jednu z mála tém, ktorá nemusí politické tábory rozdeľovať, ale, naopak, spájať. A najmä v čase krízy. Veď je napokon spoločným dielom.
Tak či onak, aj napriek existencii toho jednoduchého nástroja sa diskusie okolo rozpočtu vedú takmer výlučne v rovine absolútnych výdavkov. Žiadny zo zástupcov súčasnej či minulej vlády sa neoháňa argumentmi typu, my vieme (vedeli sme) dané služby zabezpečiť efektívnejšie, naša administratíva je (bola) hospodárnejšia, účinnosť našich politík je (bola) vyššia. Obe strany svorne rozprávajú len o tom, koľko minuli či minú. Výčitky, obvinenia a deklarácie sa začínajú a končia pri objemoch. Tak ako sa Slovensko stalo unikátnou krajinou, ktorá presadila rozpočtovanie na základe jasných cieľov, tak zatiaľ zostáva unikátnou i v jeho ignorovaní.
Kríza, ktorej v súčasnosti Slovensko čelí, zvýšila aj intenzitu diskusie o rozpočte, výdavkoch verejnej správy a ich opodstatnenosti či, naopak, úsporách jednotlivých rezortov či samospráv. Opäť však nie je počuť argumenty, prečo sa isté výdavky krátia a, naopak, prečo sa iné zvyšujú, čo budú tieto zmeny znamenať, ktoré ciele sa nepodarí naplniť, a ktoré, naopak, chceme dosiahnuť.
Podarí sa kríze zastúpiť politikov a naštartuje za nich programové rozpočtovanie na Slovensku?
Marián Letovanec, člen Združenia podnikateľov Slovenska