Recept na komunálny úspech v podaní ČSSD je jednoduchý: "Kašlite na regionálnu politiku. Dôležitá je celoštátna." V duchu tohto hesla sa Jiřímu Paroubkovi podarilo vtĺcť ľuďom do hláv, že krajské voľby nie sú primárne o krajoch, ale o vyslovovaní dôvery či nedôvery centrálnej vláde. Svojim cieľom prispôsobil aj predvolebnú kampaň. Tej totiž patria celkom zaslúžene dva superlatívy: najdrahšia a najkontaktnejšia. Americká agentúra pripravila socialistom najdrahšiu kampaň v ich histórii. O jej pompéznosti svedčí "Oranžový expres", obrovský kamión, ktorý pre svoju dĺžku 19 metrov potreboval špeciálne povolenie z ministerstva dopravy. Celý cirkus vyšiel sociálnych demokratov na 65 miliónov korún. Druhým pilierom úspechu ČSSD bola neúnavná práca v teréne.
Triumf ČSSD by nebol taký grandiózny a prehra ODS taká potupná, nebyť konania, či skôr nekonania koaličných strán. Tie sa nielenže nenamáhali vetché reformy brániť, ale nechali Jiřího Paroubka, nech si doslova jazdí po republike na oranžovom tiráku a rozpráva ľuďom, čo len chce.
Na víťaznej vlne
Opozícia sa Topolánkov kabinet pokúšala zvrhnúť už trikrát. To, že Paroubek oznámil štvrté hlasovanie o nedôvere vláde už na túto stredu, je výsledkom nasledujúcej kalkulácie: Úspech v komunálnych voľbách viac-menej očakával, aj keď nie taký výrazný. Na vyhlásenie nedôvery mu stále chýba päť hlasov. Neostáva mu preto nič iné, iba dúfať, že koalíciu potopia jej vlastní rebelujúci poslanci. Preto sa snaží vytvoriť emočnú vlnu víťazstva, na ktorej by sa zviezol najlepšie až do premiérskeho kresla. Paroubek sa však zahráva s ohňom. Čisto hypoteticky: Ak by Topolánkov kabinet padol, a o novom by sa začalo rokovať ihneď, svetlo sveta by aj pri najlepšej vôli uzrel najskôr niekedy v decembri. Nová vláda by tak na prípravy predsedníctva EÚ mala len niekoľko dní, a to je obrovský hazard s dobrým menom celej krajiny. Nehovoriac o tom, že Česká republika bude ako prvý zástupca strednej a východnej Európy na čele únie budiť vo svete o to väčšiu pozornosť.
Bém + Paroubek?
Či už vláda padne alebo nie, nečaká Topolánka a ani ODS nič dobré. Nie je žiadnou náhodou, že sa po krutej prehre v regiónoch obrátila pozornosť médií práve na Pavla Béma. Pražský primátor a "korunný princ" ODS bude s veľkou pravdepodobnosťou ten, kto sa na decembrovom kongrese strany pokúsi zostreliť Topolánka z postu partajného predsedu. Mirek Topolánek bude teda na koncoročnom sneme namiesto zamýšľaného schvaľovania nových stanov, s ktorými chcel konečne dostať Vlasta Tlustého z ODS, bojovať o holé prežitie.
Vidina Pavla Béma na čele občianskych demokratov vyvoláva obavy nielen v strane, ale aj medzi koaličnými partnermi. Ak sú totiž dnes na ľavej a pravej strane politického spektra osobnosti, ktoré by mohli Českú republiku opäť vtiahnuť do klausovsko-zemanovského marazmu, sú nimi práve Pavel Bém a Jiří Paroubek. A to z troch dôvodov. Po prvé. Paroubek a Bém už spoločne vládli. Bok po boku na pražskom magistráte, kde líder socialistov v minulosti pôsobil ako ekonomický námestník. Odvtedy medzi nimi panuje zvláštny vzťah. V médiách proti sebe vôbec nevystupujú a zdvorilo jeden druhého opomínajú, čo je vzhľadom na rivalitu ODS a ČSSD nevídaný jav. Po druhé. Bém je Klausov človek, čo znamená, že opozičnú zmluvu z rokov 1998 až 2002, na rozdiel od Topolánka, nikdy verejne neodsúdil. A po tretie, je dobré si pripomenúť, čo ako prvé poradil Jiří Paroubek Robertovi Ficovi, keď pred dvoma rokmi zostavoval vládu. Veľkú koalíciu.
Martin Koleják, spolupracovník HN