Aliancia rovnocenných partnerov

Počas nedávnych osláv 60. výročia NATO v Štrasburgu privítala aliancia dvoch nových členov, Albánsko a Chorvátsko, čím sa jej členská základňa rozrástla na 28 štátov. Toto rozšírenie je dobré, pretože dejiny priniesli obom krajinám utrpenie. Privítanie do veľkej medzinárodnej rodiny Západu ich upokojí, stabilizuje a prispeje k ich politickému, kultúrnemu a hospodárskemu rozvoju. Dobrých správ však bolo málo, lebo NATO sa venovalo len bežnej agende. Žiadnym kľúčovým problémom sa v skutočnosti nezaoberalo.

Zreteľne to dokladá spor, ktorý vznikol vo Francúzsku v súvislosti s návratom tejto krajiny pod jednotné vojenské velenie NATO. Stráca Francúzsko svoju autonómiu alebo možno aj suverenitu? Kapituluje pred americkou hegemóniou? Toto sú pálčivé otázky, avšak na summite NATO o nich ľudia hovorili skôr ako o symboloch než ako o realite.

Čo je tu však realitou? NATO je vojenská aliancia skladajúca sa z 28 štátov. Jeden z nich, Spojené štáty americké, má viac ako trikrát vyšší vojenský rozpočet než všetci ostatní členovia spolu. Preto USA so súhlasom ostatných stoja v čele väčšiny civilných i vojenských velení NATO. Samozrejme, existujú kolektívne konzultácie a porady, vďaka ktorým počuť hlas ktoréhokoľvek člena. V skutočnosti však spoločné rozhodnutia ovplyvňuje faktická moc jedinej členskej krajiny.

Táto štruktúra znamená návrat k podmienkam zrodu NATO, keď bola aliancia založená s cieľom neutralizovať sovietsku hrozbu západnej civilizácii. V tom čase nikto nepochyboval, že jedinou protiváhou je americká sila -- už vtedy disponujúca jadrovými zbraňami. Z tohto dôvodu začali USA aliancii predsedať.

Počas 41 rokov studenej vojny štrnásť zo šestnástich členov NATO striktne poslúchalo americké rozhodnutia a podrobovalo sa im. Francúzsky prezident Charles de Gaulle bol jediný, kto spochybnil, či by bol niektorý americký prezident skutočne pripravený začať jadrový útok na ZSSR, aby ochránil jedného či niekoľkých členov aliancie, pokiaľ by neboli priamo ohrozené americké záujmy.

Na základe týchto pochybností sa Francúzsko -- od roku 1960 takisto jadrová veľmoc -- v roku 1966 stiahlo z trvalého centralizovaného vojenského velenia aliancie s cieľom uplatňovať vlastné odstrašujúce prostriedky. Toto rozhodnutie bolo založené prevažne na americkej doktríne "pružnej reakcie", prijatej v roku 1962, ktorá Sovietom oznamovala: "Pokiaľ nepoužijete jadrové zbrane, nepoužijeme ich ani my." Táto doktrína ponechávala Európu odhalenú.

Hoci sa o tejto otázke vedú značné spory, de Gaulle sa pravdepodobne nemýlil v názore, že Amerika nie je na jadrovú obranu Európy dosť odhodlaná. Henry Kissinger i Robert Mcnamara pri odchode z funkcie priznali, že de Gaulle mal pravdu. De Gaullove postrehy však zanechali dedičstvo, ktoré dodnes vyvoláva v NATO nedôveru a rozkol. Francúzsko malo v tomto kľúčovom strategickom bode pravdu, no nikdy nebolo schopné objasniť svoj postoj k spojencom.

Neschopnosť jasne a priamo diskutovať o tejto strategickej doktríne aj naďalej brzdí alianciu. Štrasburský summit mohol posilniť dôveru v budúcnosť, keby sa diskutovalo o dvoch znepokojujúcich otázkach. Aj teraz sa však hľadelo najmä do minulosti.

Kľúčové otázky znejú, či je doktrína spoločnej obrany NATO v súčasnosti zameraná proti jedinej konkrétnej krajine a či hlavným obranným nástrojom aliancie zostáva jadrová sila.

V súčasnej globálnej situácii si nebude žiadny predvídateľný konflikt vyžadovať použitie jadrovej zbrane. Momentálne nejestvuje žiadna globálna hrozba a aliancia zasahuje iba v regionálnych konfliktoch, tak prečo by to NATO nemalo priznať?

Najdôležitejšou témou, o ktorej nezaznelo v Štrasburgu ani slovo, je vzťah s Ruskom. NATO bolo založené s cieľom vzdorovať hrozbe, ktorú pred 60 rokmi predstavoval ZSSR. Varšavská zmluva, zoskupenie socialistických krajín na čele so Sovietskym zväzom a zamerané proti NATO, však bolo v roku 1991 rozpustené; v rovnakom roku sa zrútil komunizmus a Rusko sa odvtedy usilovne snaží vybudovať trhovú ekonomiku a definovať svoju novú globálnu pozíciu.

V čase, keď Rusko sledovalo mierumilovnejší kurz, nebolo NATO na rozdiel od Varšavskej zmluvy rozpustené. Spojenci sa, naopak, rozhodli pakt nielen udržať, ale ho aj rozšíriť o krajiny susediace s Ruskom. Členovia NATO tak v podstate povedali: "My, západné štáty, vám neveríme. Aj keď sa stanete demokraciami, vždy vás budeme podozrievať."

George Kennan, jeden z najväčších diplomatov povojnového obdobia, kedysi napísal, že západný svet sa dopúšťa najväčšej chyby za posledných 50 rokov, keď po zrútení sa sovietskeho komunizmu rozširuje NATO. Výsledné poníženie a do očí bijúca nedôvera, ktorú ruské elity odvtedy pociťujú, viedli až k súčasnej ruskej politike prezbrojovania. Jedinou možnosťou, ako môže NATO tento problém vyriešiť, je prihlásiť sa pred svetom k mierumilovným zámerom.

Najpresvedčivejší spôsob, ako to dosiahnuť, je zmierniť prehnanú túžbu Spojených štátov po moci, ktorú demonštrovali v Iraku. NATO potrebuje presunúť pozornosť od organizácie a správy jednotného vojenského velenia k budovaniu skutočnej dôvery, že hlas každého člena bude počuť. Na to však musia mať všetky členské krajiny rovnaké podmienky. Rozhodnutie Francúzska vrátiť sa k plnému a rovnocennému členstvu v aliancii bolo správne a Francúzsko teraz musí zvnútra presadzovať princípy, ktorým verí.