Keď sa bez veľkých príprav stretnú hlavy štátov 20 najväčších svetových ekonomík, ako sa to stalo nedávno vo Washingtone, je jasné, že globálna kríza je veľmi vážna. Nepadlo žiadne veľké rozhodnutie a účastníci sa obmedzili na výzvy, aby sa zlepšil monitoring a regulácia finančných tokov. Dôležitejšie však je, že sa tiež zaviazali začať trvalý proces reformy svetovej finančnej sústavy.
Tí, ktorí snívali o druhom Bretton Woods, boli, samozrejme, sklamaní. No ani pôvodný rámec Bretton Woods nevznikol zo dňa na deň: pred konferenciou (1944) trvali prípravné rokovania 30 mesiacov, čo je minimálny čas potrebný na rozhodovanie o takých závažných otázkach. Nedávny summit G-20 sa pritom konal prakticky bez akejkoľvek predbežnej práce.
Teraz musíme vyriešiť tri úlohy. Po prvé, musí medzinárodná finančná sústava získať pevnú pôdu pod nohami, aby sa úplne nezrútila. Po druhé, sú potrebné nové regulačné opatrenia, ledva systém ožije, pretože ak zostane v rovnakej podobe, iba vyvolá nové krízy. Nájsť správnu zmes nebude ľahké. V uplynulom štvrťstoročí prežíval päť rokov obrovskú finančnú krízu a každá z nich mala podľa všetkého vlastnú príčinu.
Treťou úlohou je zameranie sa na reálnu ekonomickú aktivitu, ukončiť recesiu, udržať rast a predovšetkým reformovať kapitalistický systém tak, aby bol menej závislý od financií. Potrebná je podpora dlhodobých investícií namiesto krátkodobých ziskov a produktívnej práce namiesto virtuálnych zárobkov.
Prvá úloha sa už rieši. Aj keď USA a niektoré európske štáty prešli dlhý kus cesty pri obnove úverovej schopnosti bánk, možno to nebude stačiť. Banky naostatok potrebujú dlžníkov, ak má ekonomika znovu začať rásť, lenže recesia tlačí podnikateľov do znižovania investícií.
Druhá úloha zostáva otvorená. V otázke, ako opätovne regulovať finančné trhy, tak tu sú hlboké rozpory kvôli mnohým tabu a obrovským záujmom, ktoré sú v stávke. Navyše nemôže existovať žiadna rozsiahla zhoda, ktorá nebude brať do úvahy vzťah medzi financiami a reálnou ekonomikou.
Základným problémom pri riešení tretej úlohy je potom zistenie, čo presne sa odohráva v skutočnej ekonomike. Niektoré štáty ( Island, Maďarsko) jednoznačne zbankrotovali. Iné ( Dánsko, Španielsko) iba vzdorujú nebezpečnej finančnej situácii. Ich finančná kríza je hlavným dôvodom ich slabosti.
Všetky tieto problémy sa preto riešia ťažko, lebo tak dlho hnisali. Je čoraz očividnejšie, že dnešná kríza má korene vo februári 1971, keď sa prezident USA Richard Nixon rozhodol rozťať väzbu medzi dolárom a zlatom. Dovtedy bol americký záväzok udržiavať zlatý štandard základom globálneho systému fixných menových kurzov, ktorý predstavoval jadro brettonwoodskeho rámca. V priebehu 27 rokov, keď tento systém pretrvával, bol normou obrovský rast medzinárodného obchodu podporený malými cenovými výkyvmi, súčasne veľké finančné krízy neexistovali.
Od tých čias trpí medzinárodná finančná sústava vysokou volatilitou. Éra plávajúcich menových kurzov, ktorá nastala po skončení zlatého štandardu, vyžadovala vývoj produktov, ktoré dokážu ochrániť medzinárodný obchod pred cenovými výkyvmi. To otvorilo cestu opciám, predaju a nákupu úverov a derivátom všetkého druhu.
Tieto inovácie boli považované za technické úspechy. Ceny boli (väčšinou) stabilizované, ale mali pomalý, aj keď trvácne vzostupný trend. Trh s týmito finančnými produktmi sa za 30 rokov rozrástol do takej miery, že ponúkal obrovské príležitosti na okamžitý zisk, čo účastníkov na trhu výrazne motivovalo, aby s nimi stále viacej koketovali.
Kapitalizmus, ktorý bol v rokoch 1945 -- 1975 bezproblémový a úspešný (trvalo vysoký rast, nízka nezamestnanosť a žiadne finančné krízy), v priebehu tohto obdobia zoslabol. Akcionári sa prostredníctvom penzijných, investičných a arbitrážnych (alebo hedgeových) fondov dobre zorganizovali a získali vo firmách z rozvinutých krajín moc. Na ich nátlak sa potom čoraz viac procesov presúvalo do zahraničia.
Reálne mzdy prestali rásť (v USA priemerná reálna mzda už 25 rokov stagnuje) a neustále sa zvyšujúci podiel práceschopného obyvateľstva (momentálne je to asi 15 %) zostal bez stáleho zamestnania. Podiel miezd a príjmov na celkovom HDP začal všade klesať. V dôsledku toho sa oslabila spotreba, vzrástol počet nestálych pracovných miest a nezamestnanosť sa prestala znižovať. Za týchto okolností sa vyššia stredná trieda v rozvinutých štátoch začala čoraz viac zameriavať na kapitálové zisky, namiesto toho, aby svoju životnú úroveň zlepšovala produktívnou prácou. To prehĺbilo nerovnosť a spôsobilo, že moc nad celou ekonomikou získala málo regulovaná finančná sústava, ktorá destabilizovala reálnu ekonomiku -- fatálne oslabila jej schopnosť reagovať na vonkajšie šoky. Dnešná kríza znamená koniec hospodárskeho rastu ťahaného iba úvermi. No rozviazanie slučky, ktorú okolo ekonomiky zatiahol samoľúby finančný sektor, nejaký čas potrvá. Dokonca stále nejestvuje všeobecná zhoda, že je potrebná. Schôdzka G-20 i tak otvorila cestu k diskusii o týchto zásadných otázkach. Dnešná recesia bude dlhá, ale každého donúti rozmýšľať o jej prvotných príčinách.
Michel Rocard, bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany. Je poslanec Európskeho parlamentu.
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org
StoryEditor