Neschopnosť predpovedať krízu súvisí s chybnými modelmi

Všeobecná neschopnosť ekonómov predpovedať finančnú krízu, ktorá prepukla v roku 2008, je úzko spojená s chybnými modelmi. Neexistencia spoľahlivých modelov zapríčinila, že tvorcov ekonomických politík ani centrálnych bankárov nikto nevaroval predtým, čo sa blíži.

Ako s Georgeom Akerlofom dokazujeme vo svojej nedávnej knihe Animal Spirits, súčasnú finančnú krízu vyvolali špekulatívne bubliny na trhu s bývaním, na akciovom trhu a na trhu s energiami a ďalšími komoditami. Bubliny sú plodom kolobehu spätných väzieb: rastúce špekulatívne ceny povzbudzujú optimizmus, ten nabáda k ďalším nákupom, čím zase ďalej zvyšuje špekulatívne ceny - až príde krach.

Slovo "bublina“ však vo väčšine ekonomických textov a učebníc nenájdete. Prehliadka pracovných štúdií vytvorených v posledných rokoch centrálnymi bankami a katedrami ekonómie taktiež prinesie len málo prípadov aspoň zmienky o "bubline“. Napokon myšlienka, že bubliny existujú, získala vo veľkej časti ekonomickej a finančnej obce takú pochybnú povesť, že rozvádzať ju na seminári o ekonómii je ako prednášať skupine astronómov astrológiu.
Zásadný problém tkvie v tom, že jedna generácia teoretikov makroekonómie hlavného prúdu si osvojila teóriu, ktorá sa mýli priamo vo svojom jadre: v axióme, že ľudia sú úplne racionálni. Ako v roku 1954 doložil štatistik Leonard Jimmie Savage, pokiaľ ľudia dodržiavajú určité axiómy racionality, musia konať tak, akoby poznali všetky pravdepodobnosti a urobili všetky patričné prepočty.

Ekonómovia teda predpokladajú, že ľudia skutočne využívajú všetky dostupné informácie a poznajú pravdepodobnosti všetkých možných budúcich udalostí, lebo prinajmenšom konajú tak, akoby ich poznali. Nemá na nich vplyv nič iné len fakty, pričom pravdepodobnosti sa pokladajú za fakty. Len čo sú dostupné nové informácie, prepočítavajú si pravdepodobnosti rôznych udalostí, takže každú zmenu v ich správaní musí byť možné pripísať určitej racionálnej reakcii na skutočne nové informácie. A ak sú ekonomickí aktéri vždy racionálni, bubliny - iracionálne trhové reakcie - sú neprípustné.

Množstvo psychologických dôkazov už však preukázalo, že ľudia nespĺňajú Savageove axiómy racionality. Práve to je základná črta revolúcie behaviorálnej ekonómie, ktorá v posledných zhruba desiatich rokoch začala ovládať ekonomiku.

Ľudia v skutočnosti pravdepodobnosť budúcich ekonomických udalostí takmer nikdy nepoznajú. Žijú vo svete, kde ekonomické rozhodovanie je z podstaty neisté, keďže budúcnosť sa nejaví ako len opakovanie kvantifikovateľnej minulosti. Mnohým ľuďom sa vždy zdá, že "tentoraz je to iné“.

Výskum Scotta Huettela a Mihaela Platta, neurovedcov z Dukeovej univerzity v USA, využívajúci experimenty opierajúce sa o funkčnú magnetickú rezonanciu, ukázal, že "rozhodovanie v nejasnej situácii nepredstavuje zvláštny, komplikovanejší prípad riskantného rozhodovania, ale platí, že tieto dve formy neistoty podporujú odlišné mechanizmy“. Inými slovami, ak vznikne nejasnosť, do hry sa dostávajú iné časti mozgu a nervovej dráhy.
Matematický ekonóm Donald J. Brown a psychológ Laurie R. Santos, obaja z Yaleovej univerzity v USA, robia s ľudskými subjektmi pokusy, ktorých cieľom je pochopiť, ako sa v priebehu času mení tolerancia ľudí voči nejasnosti v ekonomickom rozhodovaní. Teoretizujú, že "pre býčie trhy je typické správanie vyhľadávajúce nejasnosť a pre medvedie trhy zase správanie vyhýbajúce sa nejasnosti“. Tieto vzorce správania odrážajú premeny dôvery, ktoré iba začíname chápať.

Samozrejme, čisto racionálna teória je z mnohých dôvodov stále užitočná. S obozretnosťou ju možno aplikovať v oblastiach, kde dôsledky nedodržania Savageovej axiómy nie sú až také závažné. Ekonómovia túto teóriu taktiež právom uplatňujú v celej škále mikroekonomických tém, napríklad pri otázke, prečo monopolisti zvyšujú ceny.

Záber teórie sa však priveľmi rozšíril. Napríklad štúdia "Dynamický stochastický model všeobecnej rovnováhy eurozóny“, ktorú vypracovali Frank Smets z Európskej centrálnej banky a Raf Wouters z Belgickej národnej banky, veľmi šikovne predkladá presný zoznam externých šokov, o ktorých sa usudzuje, že usmerňujú ekonomiku. Nikde však nemodeluje bubliny: predpokladá sa, že ekonomika nerobí nič iné, než že na tieto vonkajšie šoky skutočne racionálne reaguje.

Milton Friedman (Savageov učiteľ a spoluautor) a Anna J. Schwartzová vo svojej knihe Monetárne dejiny Spojených štátov z roku 1963 potvrdili, že významným faktorom veľkej hospodárskej krízy 30. rokov 20. storočia boli menovo politické anomálie - hlavný príklad externého šoku. Ekonómovia ako Barry Eichengreen, Jeffrey Sachs a Ben Bernanke nám pomohli pochopiť, že tieto anomálie vyplynuli zo snáh jednotlivých centrálnych bánk udržať sa v zlatom štandarde, čo ich nútilo zachovávať relatívne vysoké úrokové sadzby napriek oslabenosti ekonomiky.

Toto odhalenie predstavovalo pre časť pozorovateľov isté vyvrcholenie ekonomickej teórie. Najhoršia hospodárska kríza dvadsiateho storočia bola vysvetlená - a bol naznačený spôsob, ako ju napraviť - pomocou teórie, ktorá sa neopiera o bubliny.

Lenže udalosti, ako bola veľká hospodárska kríza a ako je terajšia kríza, nikdy úplne nevysvetlíme bez pochopenia bublín. Skutočnosť, že chyby v menovej politike boli významnou príčinou veľkej hospodárskej krízy, neznamená, že tejto kríze úplne rozumieme, ani že iné krízy (vrátane tej súčasnej) budú zapadať do tohto rámca.

Napokon, neschopnosť ekonomických modelov predpovedať súčasnú krízu sa stane začiatkom ich dôkladnej revízie. K tej dôjde, keď ekonómovia zmenia smerovanie svojich výskumných snáh tým, že začnú načúvať vedcom s odlišnou odbornosťou. Jedine potom menové orgány získajú lepší prehľad o tom, kedy a ako môžu bubliny vykoľajiť ekonomiku, a čo treba robiť, aby sa predišlo takému výsledku.

Citát: Súčasnú finančnú krízu vyvolali špekulatívne bubliny na trhu s bývaním, na akciovom trhu a na trhu s energiami a ďalšími komoditami. Bubliny sú plodom kolobehu spätných väzieb: rastúce špekulatívne ceny povzbudzujú optimizmus, ten nabáda k ďalším nákupom, čím zase ďalej zvyšuje špekulatívne ceny - až príde krach.
Robert J. Shiller, profesor ekonómie na Yaleovej univerzite