Udelením Nobelovej ceny mieru za rok 2009 Barackovi Obamovi prijal Nobelov výbor veľké riziko. Hoci je totiž Obama očividne pacifistom svojho druhu, prezident Spojených štátov amerických stojí v čele najmocnejšej armády sveta - armády, ktorá stále vedie vojnu v Afganistane a Iraku. Na prvý pohľad sa teda táto voľba nejaví ako samozrejmá.
Niektorí pozorovatelia z celého sveta kritizovali Nobelov výbor, že udelením ceny mieru za tento rok Obamovi odmenil len šikovnú rétoriku. Domnievam sa, že táto kritika je zvrátená a nevhodná, a teda i nebezpečná. Spočíva totiž v odsudzovaní nádeje na úroveň obyčajných pominuteľných slov.
V politike však slová môžu byť činmi. Obamov tohtoročný prejav v Káhire prispel prinajmenšom k zmene atmosféry vo vzťahu medzi moslimským svetom a Amerikou. Slová, ktoré Obama adresoval Iránu, možno ešte nepriniesli ovocie, ale došlo k obnoveniu rozhovorov s Iránom a Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu posiela inšpektorov do jadrových zariadení neďaleko Kommu, ktoré bolo až donedávna tajné.
A taktiež vďaka slovám - konkrétne dvoma vyhláseniam, po ktorých nasledoval rozhovor medzi Obamom a ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom - sa začal spoločný program bilaterálneho jadrového odzbrojenia. Výsledok tohto úsilia bude na jar 2010 predložený na Konferencii o vyhodnotení Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Takmer každý vie, že riziká šírenia jadrových zbraní možno znížiť a nakoniec i odstrániť len spoločným postupom medzinárodného spoločenstva. Žiadna krajina nezvládne tento proces sama. Krok, ktorý urobili prezidenti Obama a Medvedev, je teda potrebný a verejne sa k nemu prihlásil i britský premiér Gordon Brown, ktorý sa usiluje o výraznú redukciu britského jadrového arzenálu.
Napriek mlčaniu sa objavujú náznaky, že tento proces schvaľuje i Čína. Aj Francúzi, samozrejme, musia dať najavo svoj postoj k jadrovému odzbrojeniu. V tomto kľúčovom prípade totiž musia po slovách nasledovať činy.
Kým však diplomatická budúcnosť jadrového odzbrojenia vyzerá sľubne, o ostatných otázkach to neplatí. Napríklad dialóg s Iránom a s moslimami všeobecne ďalej závisí od vyriešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorého tvrdohlavosť zamoruje dialóg a bráni pokroku.
Obaja protagonisti tohto konfliktu zostávajú ostro rozdelení. Politické vedenie v Izraeli i v Palestíne je veľmi slabé. Skutočnosť, že parlamentná väčšina v Izraeli stále umožňuje rozširovanie osád - napriek Obamovmu varovaniu bola nedávno schválená výstavba 200 nových bytových jednotiek, len dokazuje, že tí, ktorí by chceli podkopať mier, zostávajú v akcii.
Pokračujúcim rozširovaním osád ponecháva Izrael čoraz menší priestor na vytváranie životaschopného palestínskeho štátu, ktorý vyžaduje spojité a celistvé územie. V odhodlaní niektorých izraelských síl zmariť túto príležitosť je čosi zločinné a v bezmocnosti zvyšku izraelskej spoločnosti tomu zabrániť tak čosi tragické.
Bývalý izraelský veľvyslanec vo Francúzsku Elie Barnáví nedávno vydal významnú knihu s názvom Dnes, alebo možno nikdy s podtitulom Argumenty pre americký trh na Blízkom východe. Jeho štúdia objasňuje celkové zhoršenie situácie a rastúcu obťažnosť dosiahnutia mierového vyriešenia. Autor sa chytá nádeje, ktorú vzbudil Obama, a taktiež skutočnosti, že na rozdiel od svojich dvoch predchodcov nečakal Obama s riešením tohto problému na posledný rok svojho funkčného obdobia.
Momentálne je problém ešte závažnejší, lebo pozastavenie rozširovania osád, ktorá je kľúčom k akýmkoľvek mierovým rozhovorom, nemá v Izraeli podporu. V dôsledku toho sa nachádzame v zložitom období, keďže uskutočnenie nádejí vyjadrených Obamom si bude vyžadovať silnejší americký tlak na Izrael, čo je v USA nepopulárny postoj. Pokiaľ sa však nič nestane, zákonite nás čaká ďalší neúspech.
Podľa tejto logiky dostal Obama Nobelovu cenu mieru príliš skoro, pretože sa zatiaľ nič reálne nestalo. Na druhej strane zvyšuje táto cena viditeľnosť, autoritu a medzinárodnú legitimitu americkej iniciatívy. Ešte nepadlo posledné slovo a úspech je možný.
Nobelov výbor podstúpil veľké riziko, keď neodmenil nejaký všeobecne uznávaný príspevok k mieru. Toto riziko však možno stálo za to, pretože mier sa dosahuje ťažko a musí ho živiť aj nádej.
| Michel Rocard poslanec Európskeho parlamentu Rocard bol francúzskym premiérom v rokoch 1998-1991. Je lídrom francúzskej Socialistickej strany, európsky poslanec, člen Strany európskych socialistov, o. i. autor publikácie Spoločný trh proti Európe. |