Bútora: Od "revolúcie " k "novej verejnosti"?

Blížiace sa dvadsiate výročie novembra 89 vzbudzuje najrozmanitejšie asociácie.

Mnohí si spomenú najmä na prvé chvíle. Výbuch túžby po slobode. Ochota postaviť sa proti násiliu, patočkovská "solidarita otrasených“ v praxi. Prelomenie všadeprítomného strachu, obáv z toho, že ak aj neprídu Rusi, dorazí milícia s armádou a rozstrieľajú to tu všetko tak ako Číňania pár mesiacov predtým na Námestí nebeského pokoja. Energia, eufória, empatia. Štrnganie kľúčmi, prevolávanie hesiel, spievanie hymny. Nadšenie, zrýchlený čas, štípanie sa do líc, či tomu všetkému možno uveriť. Oslňujúco rýchle prerastanie odbojných skupín do protestujúceho davu, ktorý sa nevydal do ulíc ničiť a rúcať, obsadiť sekretariáty vládnucej strany, vily a sanatóriá pre nomenklatúru, ktorý však jasne dával najavo, že sa nerozpustí, kým nedosiahne uzákonenie prvých krokov na ceste k pluralitnej demokracii. Sakrálnosť okamihov spoločného zážitku, umocnená zábleskami nádeje na splnenie večného sna o víťazstve pravdy a spravodlivosti, o príchode "nového začiatku“.

Dnes sa k týmto chvíľam vraciame takmer s ostychom, skoro akoby sme sa za pocity eufórie hanbili. Aj označeniu "nežná revolúcia“ sa neraz vyhneme. A máme problémy podeliť sa o túto skúsenosť s mladšími, ktorí tieto chvíle nezažili.

Nie sme prví ani poslední - ani tí, čo boli dospelí už pred štyridsiatimi rokmi, nevedeli vždy náležite pretlmočiť mrazenie, aké prežívali v noci z 20. na 21. augusta 1968, keď hlásatelia slobodného rozhlasu rozochveným hlasom čítali slová, ktoré rozčesli dejiny na dve polovice ("Včera dne 20. srpna 1968 kolem 23. hodiny překročila vojska Sovětského svazu, Polské lidové republiky, Německé demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky státní hranice...)
Mladý americký historik James Krapfl sa v knihe Revolúcia s ľudskou tvárou pozrel na novembrové dianie u nás inými očami. V tisícoch textov v dobovej tlače, z mítingov, vyhlásení, diskusií na pôde štrajkových výborov, ktoré ich autori posielali na koordinačné výbory Verejnosti proti násiliu či Občianskeho fóra, nachádza politický jazyk podobný duchu iných revolúcií, no zároveň odlišný dôrazom na nenásilnosť, ľudskosť, dôstojnosť.

Ľudia sa zasadzovali za vybudovanie spoločnosti, kde každý bude môcť slobodne vysloviť svoj názor bez toho, aby bol prenasledovaný (ako napríklad pracovníci Stavebného podniku Dolný Kubín). Dožadovali sa spravodlivejších pracovných podmienok a odstránenia byrokracie, aby robotníci nemuseli dvojnásobne pracovať na úkor prebytočnej administratívy (pracovníci Výrobného družstva Šamotka v Hrnčiarskych Zalužanoch). Vnímali revolúciu ako "návrat k univerzálnym ľudským hodnotám“, ako protiklad násilia (ako to napísal žurnalista z Vranova nad Topľou); dúfali, že "všetko sa zmení a aj my invalidi nájdeme v našej novej spoločnosti dôstojnosť“ (tak ako zdravotne postihnutá žena z Čadce); vyhlasovali "ľudskosť a humanitu“ za "najlepšie idey storočia“ (tak ako pracovníci Okresnej správy ciest v Považskej Bystrici). Ohlasovali "novú epochu s novými myšlienkami a novým cítením“ (tak ako pracovníčky Brigády socialistickej práce "Písmomaliarstvo“ z Priemyselného kombinátu v Bratislave) a verili, že nežná revolúcia je modelom na zmenu vedomia na celej zemeguli, "pierkom v obrovskom vtákovi“, ktorý "dokáže vzlietnuť a dotknúť sa sŕdc našich bratov a sestier v Amerike, Austrálii, Afrike, Číne alebo Indii“ a prizvať ich, aby aj oni zápasili za krajšiu budúcnosť“ (ako to písal časopis Fórum v Leviciach).

Sú to často dojímavé, patetické i naivné predstavy - ale vôbec nie sú hlúpe. A nepotvrdzujú tézu, podľa ktorej ľuďom išlo najmä o zlepšenie materiálnych podmienok. Oveľa viac im ležali na srdci také hodnoty ako demokracia, sloboda, spravodlivosť, inými slovami, hlásili sa k "revolúcii slušných ľudí“. Krapfl nesúhlasí s Jurgenom Habermasom či Francoisom Furetom, ktorí v revolúciách roku 1989 nenachádzali nič nové. V spôsobe, akým boli uskutočnené (s kľúčovým vkladom občianskych iniciatív, a nie hierarchických či straníckych organizácií), v odpore voči násiliu, v dôraze na ľudskosť, dôstojnosť, na význam občianskej účasti vidí Krapfl rozdiely napríklad v porovnaní s Veľkou francúzskou revolúciou.

Na to, čo sa podarilo dosiahnuť, sa možno pozrieť dvojako. Prvý pohľad vidí v duchu známej paralely pohár skôr "napoly plný“. Hovorí o príbehu Slovenska ako úspešnej krajiny: utrpeli sme porážky, no preukázali sme schopnosť sebaurčenia, dokázali sme znovu sa vzchopiť a kráčať ďalej. Dnes sme v EÚ, NATO, OECD, v schengenskej zóne i eurozóne, taký úspech nezaznamenal nik iný. Druhý pohľad, naopak, vníma pohár ako "napoly prázdny“ a poukazuje na neefektívnu štátnu byrokraciu, rozbujnenú korupciu, problematické súdnictvo, oslabené verejné médiá, na nízku kvalitu verejnej debaty a vyprázdňovanie verejného priestoru. Ak k tomu pridáme rozšírené pocity nespravodlivosti a nerovnosti príležitostí, pokles dôvery ľudí v spoločenské inštitúcie, dostávame obraz neveselého "reálneho kapitalizmu“.

Neplatí, že pravda leží niekde uprostred. Uprostred leží súčasný kardinálny problém a súčasne výzva pre budúcnosť: zmena našej mentality. Obrazne povedané, svojimi úspechmi a sčasti i súhrou šťastných okolností sme tak trochu "predbehli svoju vlastnú dobu“: Slovensko sa ako štát dostalo ďalej, než na to, čo má svojou dnešnou "mentálnou skladbou“. Vytvorili sme síce sieť verejných inštitúcií, tie však porušujú liberálnodemokratický poriadok a jeho pravidlá a často v nich nesedia skutoční demokrati. Sme v únii, ale ešte málo myslíme a konáme ako Európania a nie sme dostatočne citliví na globálne problémy. Výzvou je naplniť formálne inštitúcie autentickým demokratickým obsahom a sústrediť sa na kvalitu života.

Nevieme, či a v akej miere sa nám to podarí. Pri nástupe do ďalšej dekády však tušíme, že to sa nedá dosiahnuť zmenami takého typu, akou bola nežná revolúcia. Takisto však platí, že sa to sotva dosiahne bez aspoň čiastočného oživenia novembrového étosu.

Verejnosť proti násiliu sme na jeseň roku 1989 dokázali stvoriť zázračne rýchlo - dosť rýchlo sa však aj vytratila. Verejnosť, ktorá sa neskôr dokázala zmobilizovať za moderné, európske Slovensko, sa rodila ťažko, ale napokon predsa len vznikla. No aj tá sa zakrátko akoby utiahla do súkromia.

Dnes treba hľadať nové spojenectvá, novú alianciu, nový typ verejnosti. Také, ktoré budú vytrvalo pracovať na evolúcii "v mysliach a srdciach“, na premene našej mentality. Máme na to prinajmenšom tri dobré predpoklady: medzinárodnú situáciu a geopolitické začlenenie, vnútorný vzdelanostný a kvalifikačný potenciál krajiny a naakumulované generačné skúsenosti z predchádzajúcich strát i úspechov.

Keď sa na jeseň roku 1938 blížilo dvadsiate výročie predvojnového Československa, budúcnosť mu neveštila nič dobré. Vtedajší globálny trend nežičil demokratickým režimom, boli sme obklopení diktátorskými alebo autokratickými štátmi, vnútropolitická situácia bola napätá, nemeckej menšine už pomútil hlavu Hitler, riešenie slovenskej otázky sa nehýbalo. Československo ako štát i československá demokracia ako politický systém smerovali ku katastrofe. Oných päťdesiat rokov, ktorých sme podľa prvého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka tejto síce nedokonalej, no vo vtedajšej Európe dosť ojedinelej demokracie potrebovali na stabilizáciu pomerov, nám osud nedožičil. Dnes je situácia iná.

No popri krajine značného potenciálu sme dnes zároveň spoločenstvom plných rizík. Sme napríklad dostatočne imúnni voči vírusu nacionalizmu, voči netolerancii k inakosti, voči primitívnemu populizmu? Hovorí sa tiež, že sme kresťanské spoločenstvo: naozaj sa tak správame? Hovorí sa, že naše rodiny sú v zásade solídne, slušné a správne: naozaj však v nich dokážeme pestovať charaktery, ktoré sa nezlomia? My sme vlastne nemali kedy - a v tom je súčasne pôvab i výstraha pre túto krajinu - dozvedieť sa o sebe, čo všetko dokážeme, ak máme skutočne slobodné podmienky na svoj rozvoj, ak máme slobodu a pritom dokážeme nezabúdať na zodpovednosť. Sme v tomto zmysle slova krajinou "nevykopaných hrivien“.

Keď bol v polovici 90. rokov na Slovensku Ján Pavol II., na jednom veľkom zhromaždení uprostred skoro milióna ľudí povedal onú krásnu a jednoduchú vetu: "Nebojte sa!“ Vetu, ktorú si každý vyložil po svojom a ktorá by, symbolicky povedané, mohla byť základom novej narácie, nového slovenského príbehu ako príbehu krajiny, kde sa ľudia prestávajú báť a kde si tak trochu viac ako kedykoľvek inokedy, v ktoromkoľvek inom období slovenských dejín trúfnu na to, že dokážu viac.

Či však bude nová kapitola "slovenskej cesty“ aj príbehom o novej verejnosti združenej pod novým poslaním - na to si ešte budeme musieť niekoľko ďalších výročí počkať.