V priebehu ostatných desiatich rokov náš vzdelávací systém prešiel hlbokými zmenami. Poznamenal ho dramatický a mimoriadne rýchly proces expanzie vysokoškolských inštitúcií. Nárast počtu vysokých škôl nemotivovali iba vzdelávacie potreby. Žiaľ, aj politické a ekonomické dôvody. Súčasná intenzívna migrácia pracovnej sily predpokladá porovnateľnosť poskytovanej kvalifikácie a transparentnosť vzdelávanej sústavy. Nevyhnutné štrukturálne reformy začali zmenou stupňov vzdelávania. Začínajúc bakalárskou úrovňou cez inžiniersky stupeň až po tretiu najvyššiu doktorandskú kvalifikáciu. Okrem toho zavedené hodnotenie vedomostí kreditmi umožňuje ich akumuláciu a prenos medzi jednotlivými školami a krajinami. Kľúčové poslanie zohráva kontrola kvality prostredníctvom akreditácie a evalvácie aktivít vzdelávacích inštitúcií. Predstavuje rozhodujúci predpoklad akceptácie našich diplomov v spoločnej Európe. Vznikli tak viaceré agentúry, ktoré si osobujú výsadu hodnotiť výkon škôl. Nateraz, žiaľ, iba na národnej úrovni. Bez zreteľnejšej ambície dosiahnuť uznanie za hranicami krajiny.
Dnešný systém vzdelávania po rokoch stagnácie nepopierateľne pozitívne zmenil svoju konfiguráciu. Určite je flexibilnejší a širšie reflektuje dnešné vývojové trendy. Moderné študijné programy ho otvárajú svetu. Vhodne využívaná autonómia riadenia s účasťou partnerov z priemyslu posilňuje schopnosť konkurencie. Táto transformácia škôl prebiehala v porovnaní s vyspelým zahraničím pri dlhodobom duálnom deficite ich financovania. Podiel na vzdelávanie nedosahuje polovicu európskeho priemeru. Asymetria podfinancovania je ešte výraznejšia v oblasti vedy a výskumu. Najmä z dôvodu zanedbateľných súkromných zdrojov na túto aktivitu.
Modernizácia univerzít siaha však ďaleko za ich súčasné poslanie. Popri uvedenej zmene štruktúry, reformný proces predpokladá dosiahnutie ďalších dôležitých zámerov. Podpora výmeny študentov a vedecko-pedagogických pracovníkov produkuje potenciál na odstránenie bariér, ktoré bránia našim školám plne sa integrovať do spoločného uznávaného systému. Okrem toho viaceré naše odbory a nateraz používané spôsoby výučby sa žiada prehodnotiť. Osobitne z aspektu zamestnanosti absolventov, medzinárodnej dimenzie, zdanlivej atraktívnosti, ako aj potrieb celoživotného vzdelávania. Reštrukturalizácia doterajších našich titulov a vedeckých hodností bola doposiaľ neprechodná.
Produkcia nových poznatkov akceleruje. Narastajú zdroje nových informácií, spolu so spôsobmi ich šírenia. Výskumné a inovačné poslanie univerzít sa stalo oveľa významnejším. Z hľadiska potrieb znalostnej ekonomiky prioritne v prírodných a technických vedách. Určite majú význam, avšak iba komplementárny, aj ďalšie medziodborové aktivity. Vrátane kombinácií so spoločenskými, humanitnými a ekonomickými špecializáciami. Existujúca štruktúra našich študijných programov nekorešponduje týmto požiadavkám. Dokonca sa nedarí zachovať viaceré potrebné špecializácie.
Pravdepodobne nie všetci sme tento reformný proces úplne docenili. Možno neúmyselne. Iste aj vedome. Zvlášť novšie školy, ktoré prišli na trh vzdelávania neskôr. Chýbajú im dôvody konvergovať k modernejšiemu modelu a investovať úsilie do zmeny procesov. Iste tiež preto, že doterajší stav predstavuje ľahšiu voľbu.
Viaceré ďalšie faktory ovplyvnili vývoj súčasného vzdelávacieho systému. Dôsledkom je rôznorodosť škôl a roztrieštenosť ich poslania. Nielen v zameraní štúdia, úrovni výskumu a vo finančnom zázemí. Celková štruktúra sa zdá byť rozvrstvená. Niektoré vzdelávacie inštitúcie je možné súčasne zadeliť do rozdielnych kategórií. Viaceré naše popredné univerzity si dlhodobo vytvárajú reputáciu vo výskume aj na medzinárodnej úrovni. Získali európsky štatút centier excelencie. Už skôr v rámci európskych výskumných programov. Alebo najnovšie ich budujú na základe úspešných projektov z európskych štrukturálnych fondov.
Nevyhnutná kategorizácia existujúcich vzdelávacích inštitúcií môže byrokraticky významne ovplyvniť ich ďalší vývoj. Výsledkom rozdelenia môže byť relatívne malá elitná skupina výskumne silných univerzít. S akademickou pustatinou v ostatných regiónoch krajiny. Predovšetkým v dôsledku prehnane centristicky orientovaných finančných zdrojov. Ale tiež koncentráciou najlepších učiteľov, vedcov a doktorandov na limitovanom počte univerzít. Avšak aj na iných popredných univerzitách sú špičkovo vybavené pracoviská, dosahujúce výsledky uznávané vedeckou komunitou. Reálnou alternatívou sa preto javí vyrovnanejšia necentralistická štruktúra špičkových vzdelávacích a vedeckovýskumných inštitúcií. Navyše korešpondujúca regionálnej politike Európskej únie. S hlavným zámerom eliminácie pretrvávajúcich disparít. Nie iba cieleným financovaním. Aj programami na podporu spolupráce univerzít s regiónom, priemyslom a ďalšími spoločenskými inštitúciami. Popri štandardných študijných programoch aj so špecializáciami potrebnými pre miestnu ekonomiku. Vedľa základného výskumu s koexistujúcimi inovatívnymi aktivitami.
Ján Bujňák, rektor Žilinskej univerzity