Štátne železničné firmy budú prepúšťať tisíce ľudí. Ide sa tak diať v čase, keď sa priemysel postupne stavia na nohy a v podnikoch doznieva hospodárska kríza. V súkromnom sektore sa v tomto čase hovorí skôr o naberaní zamestnancov, oznamujú sa nové investície a rozširovanie výroby.
Vyhadzovanie tisícov zo strany štátu sa tak môže zdať naozaj zvláštne načasovaným krokom. A ono to aj zvláštne načasované je. Títo ľudia totiž mali prísť o prácu už dávno. Teda v prípade, ak by sa štát neriadil politickou, ale ekonomickou logikou.
Koncom novembra 2009 povedal exminister dopravy Ľubomír Vážny (Smer-SD) v rozhovore pre HN, že ak by sa železničné Cargo sprivatizovalo, v tom čase by "nemalo 10-tisíc zamestnancov, ale iba dvetisíc" a nebolo by tak konkurencieschopné. Približne desaťtisíc zamestnancov má Cargo dodnes, je nekonkurencieschopné a nedokáže splácať pôžičky, ktoré mu Ficova vláda nadelila. Tento výsledok už vtedy čakal takmer každý, len sociálni demokrati to zúrivo zapierali. Tak to totiž dopadne vždy, keď dostane naháňanie preferencií prednosť pred ekonomickým pragmatizmom. Cargo pritom nie je v tejto situácii jediné a s podobnými problémami sa boria aj ostatné železničné firmy.
Teraz sa dá očakávať, že Robert Fico a spol. sa začnú búchať do pŕs a strašiť zlou pravicou, čo je ich opozičné právo. Odborári z postihnutých firiem zas budú protestovať a možno aj štrajkovať, čo je zas ich občianske právo. Vláda by zas mala mať rozum, aby sa tým všetkým nedala zatlačiť za hranice ekonomickej logiky. To je zas jej právo ako hospodára štátu. Ale hlavne povinnosť.