Pred 100 rokmi jeden poľnohospodár vyprodukoval potravu pre troch ďalších, dnes dokáže uživiť 120 ľudí. Na manažovanie tradičného priemyslu je potrebné čoraz menšie percento dospelej populácie. Nebývalý pokrok vedy a vďaka nej uľahčenie práce formou racionalizácie či automatizácie hospodárstva pomohli dosiahnuť ľuďom aj želaný materiálny blahobyt. V poslednom období však sledujeme aj odvrátenú stranu tohto pokroku. Ľudská práca je najdrahšia zložka nákladov pri podnikaní, preto nové projekty stavajú radšej na ďalšiu intenzifikáciu. Roboty nepýtajú mzdu, neštrajkujú, ani za ne netreba platiť dane. Sociálna integrácia ľudí sa zhoršuje.
Hlavným kritériom posudzovania stavu ekonomiky je práve pracovný trh. Dnešná kríza spolu s nadbytočnými výrobnými kapacitami spôsobujú dramatický nárast nezamestnanosti. Ľudia však potrebujú príjem, aby prežili. Súčasný pracovný trh im na to dáva čoraz menej príležitostí. A predstava umelo držanej a riadenej zamestnanosti štátom je tiež dočasná. Pokračovať ďalej starým spôsobom myslenia a konania znamená ísť cestou dlhodobo vysokej nezamestnanosti. Odtiaľ je len krok k sociálnym rozvratom či diktatúre.
Ďalším vážnym prejavom dnešnej doby je globalizácia. Pred sto rokmi mal každý národ svoj vlastný spôsob života, svoj zdroj obživy a viac-menej sa tváril nezávisle. Dnes sme už prepojení do jedného celku. Politicky, ekonomicky, kultúrne a aj životným štýlom. Na jednej strane nás to obohacuje, na druhej robí závislými od systému. Sme závislí od dodávok plynu z Ruska, spotrebného tovaru z Číny, potravín z EÚ atď. Slovenská ekonomika dodáva zasa autá a elektroniku. Čo by sa stalo, keby sa všetky tieto distribučné linky zastavili?
Ekonomika postavená na neustálom raste a meraná osobnou spotrebou prináša devastáciu zdrojov, ničenie životného prostredia a neskutočné plytvanie. Dosiahli sme štádium, kedy sa veci nevyrábajú preto, aby slúžili ľuďom, ale len preto, aby sa predávali. Humánnejšie prerozdeľovanie stále chýba. Svet je napr. schopný vyrobiť potraviny pre 12 mld. ľudí, i napriek tomu každú hodinu zomrie tisíc ľudí od hladu.
Pri zamýšľaní sa nad tým, ako riešiť naše súčasné problémy, potrebujeme zohľadniť to, čo chceme a ako nám to dovolí naše okolie. V stave ohrozenia každý zachraňuje najprv seba. No a my musíme zachrániť a posunúť ďalej to naše okolie, s ktorým sme spätí. Zmierme sa s tým, že vrchol životnej úrovne sme zažili pred rokom a teraz je znova čas "vyhrnúť rukávy". Nečinnosť prinesie kolaps trhu práce a ohrozenie stability zásobovania.
Potrebujeme nový model prerozdeľovania zdrojov a príjmov v štáte. Meradlom úspešnej ekonomiky by nemal byť konzum, ale ľudské šťastie, zdravie, osobný rozvoj a sloboda. Vývoj a zavádzanie nových technológií a patentov by malo byť smerované do odvetví, ktoré to podporujú. Zabezpečenie želanej stability a sebestačnosti nás prinúti súbežne podporovať aj opačný proces ako je globalizácia, a to atomizáciu. Nielen podpora nadnárodných zahraničných spoločností, ale aj miestnych, lokálnych projektov a občianskych komunít. Potrebujeme ekologické projekty, ktoré nedevastujú životné prostredie. K tomu si musíme zabezpečiť lacnejšiu formu energie, pretože bez nej nie sme schopní konkurovať a napredovať. Na to nadväzuje jej vyššia vyťažiteľnosť a efektívnejšia distribúcia (napr. inteligentná elektrická sieť). Zdravotný stav obyvateľstva vyvoláva potrebu ekologického poľnohospodárstva, ktorého výstupom by mali byť zdravé biopotraviny bez pesticídov, rastových hormónov, farbív, konzervantov a pitná voda bez chémie. Takéto a podobné projekty umožnia rozbehnúť novú lokálnu ekonomiku, a tým aj zamestnanosť ľudí.
Keď si uvedomíme, koľko zmien sme zažili za posledných 20 rokov, môžeme skonštatovať, že nasledujúcich 20 rokov bude ešte rýchlejších a dramatickejších. Surovinou 21. storočia bude kreativita. Tá nám pomôže zmeniť svet, v ktorom žijeme. Verme, že k lepšiemu.
Peter Karailiev