Ich schopnosť manažovať za peniaze daňových poplatníkov funkcie štátu môžeme najlepšie posúdiť prostredníctvom celého radu ukazovateľov, akými sú nezamestnanosť, hospodársky rast, inflácia a najnovšie stavom verejných financií, o ktorých sa nebojíme vyhlásiť, že sú vo väčšine členských štátov únie viac ako neudržateľné. Keď však súčet deficitov verejných financií a verejného dlhu prekračuje magickú hranicu sto percent k ročnému hrubému domácemu produktu, môžeme hovoriť o neschopnosti politikov spravovať veci verejné prostredníctvom národných nástrojov fiškálnej politiky.
Podľa posledných informácií sa priemerný rozpočtový deficit v únii zvýšil z 0,8 percenta HDP v roku 2007 na vlaňajších 6,9 percenta, čo znamená, že čoraz viac peňazí z verejných rozpočtov pôjde na splácanie úrokov z dlhov ako na investície do budúcnosti. Pri spoločnej menovej politike Európskej centrálnej banky nebude základná úroková sadzba nikdy vyhovovať rozdielnej úrovni hospodárskeho cyklu členských štátoch únie, čo treba pokladať za najväčšiu slabinu spoločnej meny, ktorej mechanizmus fungovania predovšetkým v období recesie politickí projektanti eurozóny podcenili. O tom, že euroúradníci nemajú spravovanie veci európskych pod kontrolou, svedčí aj prognóza tohtoročného rastu, ktorej spoločným menovateľom je "druhý pád“, pričom na prelome roka sa ešte hovorilo o medziročnom raste, čo neuspokojovalo ani vtedy nikoho. Či vyhlásenia euroúradníkov súviseli s konštituovaním novej Európskej komisie, pretože predchádzajúca sa vyhovárala na nedostatočné páky, ktoré vraj znemožňovali dôsledne kontrolovať plnenie konvergentných kritérií, o ktorých dnes vieme, že sa aj falšovali, nebudeme špekulovať. Dnes teda vieme, že vládne stimuly väčšiny krajín únie nemali ani tak zabezpečiť ekonomický rast, ako zamedziť ešte väčšiemu prepadu ekonomiky, čo sa síce podarilo, ale za cenu obrovských deficitov, s ktorými si dnes nevie nikto poradiť.
Príčinou nízkej rentability nalievaných peňazí do bankového sektora je ich použitie na neefektívnu spotrebu, takmer nič na investície do budúcnosti, a teda rast produktivity práce. Výsledkom sú narastajúce dlhy, ktorých splácanie nedokáže ekonomika znižovať, navyše väčšie míňanie peňazí na vládnu spotrebu znamená menej pre súkromný sektor. Slovenská ekonomika počítala v tomto roku s nárastom do 3 percent a bez zvyšovania daňových sadzieb a väčších škrtov vo vládnych výdavkoch chceme znižovať o povestné percento deficit verejných financií. Podľa všetkého sa to nepodarí z jednoduchého dôvodu, a síce očakávaný vyšší rast u našich zahraničných chlebodarcov sa nekoná, a tak sa nemôžeme spoliehať na medziročné zvyšovanie exportu, ale ani na zvyšovanie domáceho dopytu, keďže prognózy poklesu miery nezamestnaností neveštia nič dobré, navyše začali naše domácnosti aj viac šetriť. Podľa všetkého bude mať slovensky premiér pravdu, keď hovorí o veľkých investíciách verejno-súkromného partnerstva ako dôležitého predpokladu medziročného nárastu HDP aspoň na úroveň dvoch percent, čo zároveň umožní znižovať našu mieru zadlženosti. V tejto súvislosti treba spomenúť, že aj nás vyplašila situácia vo väčšine južných štátov únie, pretože nad celou EÚ visí vo vzduchu Damoklov meč nárastu inflácie a úrokových sadzieb, ktorých výskyt sa obyčajne spája s ekonomickým rastom, a nie s recesiou.
Je to spôsobené obrovskou zadlženosťou únie, voči ktorej zatiaľ nezaberajú žiadne opatrenia, čo môže aj súvisieť s blížiacim sa seriálom parlamentných volieb vo väčšine krajín strednej Európy, pred ktorými si doterajšie vládne strany nechcú spôsobiť sociálne nepokoje, a tak sa všetci vyhovárame na prognózy novo konštituovanej Európskej komisie, ktoré akoby naschvál doteraz nevychádzajú.
Čoraz viac si všetci uvedomujeme, že znižovať mieru zadlženia národných ekonomík sa nepodarí zvyšovaním príjmov verejných rozpočtov, ale ani nejakým výraznejším škrtaním výdavkov. Skôr sa uplatnia osvedčené a v praktickom živote overené nástroje, akými sú vyššie inflačné riziko a následný nárast úrokových sadzieb. Inflácia totiž dokáže vygumovať nerovnováhu medzi dlhom a ročným násobkom príjmov na jeho splatenie, po ktorej obyčajne nastupuje očistná deflácia a ekonomický rast. Čím dlhšie budeme váhať nad popustením uzdy inflácie, tým sa nám dlh bude viac zvyšovať. Pri tomto procese musia byť vlastníci aktív v akejkoľvek forme na pozore, pretože ich hodnoty sa znehodnotia. Najviac doplatia vlastníci nehnuteľností, ktoré ich kupovali síce za lacný úrok, ale v predchádzajúcich rokoch predražené, ale napokon aj majitelia cenných papierov a hotových peňazí, ktorí sa ich snažia dnes investovať do všetkého, čo v budúcnosti môže priniesť aspoň pasívny príjem.
Autor je ekonóm