Gréci nemôžu požiadať o pomoc Medzinárodný menový fond ako napríklad Ukrajina, pretože by si investori mohli pomyslieť, že Európska centrálna banka sa nevie postarať o problematických členov eurozóny. Zatiaľ to so stabilitou monetárnej únie také zlé nie je, najmä, keď nemecká premiérka Angela Merkelová a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy potvrdili, že za Aténami stoja. To znamená, že grécke firmy peniaze na zvýšenie svojej žalostnej konkurencieschopnosti od bohatších členov dostanú a Európska komisia Grékom žiadne pokuty za neúnosný stav verejných financií neudelí. Však je kríza a zdecimovanému rozpočtu by to príliš nepomohlo.
Nikto teraz nezávidí socialistickému premiérovi Jorgovi Papandreuovi, aj keď konzervatívna opozícia na neho príliš útočiť nemôže, veď odstúpila len pred dvoma mesiacmi a zo zodpovednosti za katastrofálny stav krajiny sa len tak vyvliecť nedá. Papandreu však bude politické body strácať, nech spraví čokoľvek. V januári musí predložiť Bruselu plán, ako chce do štyroch rokov dostať deficit pod tri percentá hrubého domáceho produktu, a to bez škrtov (stavy aj platy) vo verejnom sektore nepôjde.
Pri celej tejto gréckej tragédii sú ešte zaujímavé dva faktory: prvýkrát premiér členskej krajiny Európskej únie so sklonenou hlavou pred ostatnými členmi priznal, že jeho štát je presiaknutý korupciou. K takejto zriedkavej úprimnosti (v čerstvej pamäti je aj prejav bývalého maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya) politikov doženú až hraničné stavy krajiny. Bez toho, aby človek Slovensku želal grécky osud, bolo by rozhodne sympatické vypočuť si podobnú sebareflexiu aj od nášho premiéra Roberta Fica. Pred voľbami je to však krajne naivná predstava.
Druhým pozoruhodným momentom aténskej krízy je správanie sa investorov. Človek by očakával absolútny ústup od gréckych vládnych dlhopisov, už teraz sa však objavujú odporúčania skupovať ich za rekordne nízke ceny, pretože v januári by mali, najmä vďaka Merkelovej ubezpečeniam, zase rásť. Napriek tomu by mali dať veľkí hráči eurozóny gréckym politikom jasne pocítiť dôsledky svojej nedbalosti. Tak, aby sa nestal laxný prístup k verejným financiám pravidlom, a aby sa ďalší adepti na pokuty v Madride, Porte či Ríme nemohli na Atény pri svojich budúcich prešľapoch vyhovárať.
Milan Šebo, World Business Press Online