Sú ľudia, ktorí - v rozpore s historickou tradíciou nášho kontinentu - od samého začiatku integračných procesov chceli politické zjednotenie Európy, a práve uplynulé polstoročie rôznych medzistupňov považovali len za jednoduchú cestu, ako politickú integráciu dosiahnuť.
Dobre si tiež pamätáme výrok talianskeho predsedu Európskej komisie Romana Prodiho, že európska integrácia je ako jazda na bicykli: keď prestanete šliapať, z bicykla spadnete. Títo ľudia, keď sa im pred niekoľkými rokmi podarilo pretlačiť Lisabonskú zmluvu, vedeli, že v tejto chvíli zašli veľmi rýchlo a veľmi ďaleko vpred, a že bude musieť prísť určitá pauza, aby to ľudia strávili. Zabudli však, že môže prísť pomoc zvonku, a ona skutočne prišla.
Touto pomocou bola ekonomická a finančná kríza a následná kríza eura (obe trvajúce doteraz). To im dalo úžasnú výhovorku, že je potrebné opäť začať "šliapať" a integráciu Európy ďalej prehlbovať. Vôbec sa nezamýšľali nad tým, či hlavným dôvodom dlhovej krízy a s ňou spojenej destabilizácie Európy nebolo práve ono predchádzajúce "šliapanie". Krízu videli ako šancu urobiť to, čo sa im pred niekoľkými rokmi nepodarilo - ďalšiu unifikáciu Európy smerom k fiškálnej (finančnej alebo redistribučnej) únii. Bruselské stretnutie v piatok nebolo o ničom inom. Bolo o ďalšom radikálnom znížení suverenity členských krajín únie.
Pri svojich vystúpeniach často na tabuľu uvádzam veľmi výrečný vývoj európskych "skratiek". Všetko začalo ako EHS (Európske hospodárske spoločenstvo), čím sa chcelo povedať, že ide o zoskupenie hospodárske, a že ide o spoločenstvo krajín. Jednotliví ľudia zostávali naďalej občanmi svojich krajín, a krajiny vtedy o strate svojej suverenity neuvažovali. Na začiatku 70. rokov vypadlo písmeno H a zostalo len ES, pretože stále viac začínalo ísť aj o veci iné ako ekonomické.
Radikálnou zmenou bola Maastrichtská zmluva v roku 1991, kedy miesto S nastúpilo U - tým vznikla EÚ, Európska únia. Členské štáty začali svojím významom ustupovať do úzadia, celok začal byť viac než jeho časti. Európske politické, mediálne a intelektuálne elity chceli potlačiť štáty, a za príliš vzdialených a príliš roztrúsených občanov chceli hovoriť a rozhodovať samy. Že to s demokraciou nemá nič spoločné, nikomu neprekážalo.
Súčasťou zmluvy bol aj plán na ďalší posun a na ďalšiu skratku: v roku 1999 bola ako sľubný medzikrok realizovaná Európska menová únia (EMÚ). O tom, nakoľko bol skutočne prínosný, vedia občania v európskych zadlžených krajinách, ale aj v krajinách, ktoré za ne tie dlhy splácajú, dnes už dosť. Už niekoľko rokov som na tabuľu kreslil túto sekvenciu skratiek: EHS - ES - EÚ - EMÚ a hovoril som, že skôr či neskôr bude nasledovať ďalší vývoj: EMÚ - EFÚ - EPÚ, kde EFÚ je teraz v Bruseli dohodnutá fiškálna (či redistribučná) únia, a kde EPÚ je konečné štádium - Európska politická únia.
Postoj predsedu vlády Nečasa, že zatiaľ do EFÚ nevstupujeme, je určite správny, a mali by sme ho v ňom podporiť. A hlavne by sme si už konečne mali povedať, akú formu európskej integrácie by sme chceli, aby mal každý budúci český vyjednávač jasnú pozíciu. Mali by sme sa odvážiť povedať, že nechceme ani EMÚ.
Redistribučná únia (EFÚ) je nákladná. Nechápem, že to ľudia v Európe neberú na vedomie. Uvediem jedno číslo - krajinou s problémami je napríklad aj Španielsko. Keď malo pred niekoľkými týždňami schváliť rozpočtové škrty 15 miliárd eur (rozdelené na tri roky), boli z toho po celej krajine štrajky. Teraz má dať do európskeho záchranného fondu 83 miliárd a nikoho to nezaujíma. Sme my ľudia naozaj takí krátkozrakí?
Václav Klaus, prezident Českej republiky,
zdroj: Právo, www.klaus.cz