Ak si zachováme triezvy nadhľad, Slováci obvykle príliš nevynikajú invenčnosťou. Príjemné je, že sa rodí výnimka. Politik, ktorý vyvedie čosi, čo praskne, spravidla vypne mobil, na hlavu si nasadí parochňu, alebo parochňu z hlavy stiahne, zmení oblečenie a utiahne sa kamsi ďaleko. Dokiaľ aféra nestratí aktuálnosť. Na Slovensku sa uteká inak. Politik ohrozený odhaleným výčinom vyhľadá maskérku, starostlivo sa upraví pred zrkadlom a vykročí na tlačovku, ktorú zvolal. Tam šarmantne prehodí zopár nezmyslov. Zostatok zvládnu vďační novinári. Skromný vynálezca metódy Daniel Lipšic už znovu úspešne zahnal všetky prípadné otázky, či pri zriaďovaní Špeciálneho súdu nebolo treba predvídať dôsledky, aké realizácia tohto veľkolepého nápadu prinesie. Za najčerstvejšie výdavky štátu môžu sudcovia, ktorí si zmysleli, že sú diskriminovaní, keď berú mesačne menej ako ich kolegovia na Špeciálnom súde! Kto si mal vtedy pri zriaďovaní Špeciálneho súdu z toho robiť ťažkú hlavu? Udalosť možno zužitkovať aj takto. Ak však peniaze zo štátneho rozpočtu nemajú odplávať celkom bez osohu, nezaškodí inšpirovať sa v zahraničí. Sú štáty, kde platia zákony dovoľujúce v konaní pred súdom udeliť politikovi zákaz pôsobenia vo verejnom živote. To je zákon, aký u nás chýba oveľa viac, než všetky, o ktorých tak radi hovoria podaktorí politici a ich za myšlienku na uverejnenie vďační epigóni s novinárskymi preukazmi. Zdá sa však, že vláda ani opozičné strany s návrhom takého zákona nikdy neprídu.
| Ján Drgonec (1952) advokát, bývalý sudca Ústavného súdu. Prirodzene sa pohybuje v justičnom aj mediálnom priestore. |