Denník Financial Times uverejňuje nový seriál o budúcnosti investovania. Rozmýšľam však, aká je budúcnosť samotného finančníctva. Kto si môže byť istý, že finančný systém, ktorý sa vynára zo súčasnej krízy, je bezpečnejší, alebo že bude lepšie slúžiť potrebám verejnosti než ten, ktorý existoval pred krízou? Odpoveď znie: málokto. Otázka znie, ako túto zúfalú situáciu napraviť.
Dnes vieme, že finančný sektor, ktorý existoval pred krízou, bol nesprávne riadený, nezodpovedný, vysoko koncentrovaný a podkapitalizovaný. Bol presiaknutý konfliktmi záujmov a ťažil z nepriamych štátnych záruk. Finančný sektor, ktorý sa vynára, je o niečo lepší a je kapitalizovaný. Je však ešte koncentrovanejší a ťaží z priamych štátnych záruk. Nejde o pokrok. V nadchádzajúcich rokoch to bude nevyhnutne znamenať ešte viac horších kríz.
Môj kamarát a kolega John Kay si tieto nebezpečenstvá uvedomuje a čitatelia jeho článkov to dobre vedia. Odpoveďou je podľa neho "zúžené bankovníctvo“, ktoré je objasnené v brožúrke pre londýnske Centre for Study of Financial Innovation (Centrum štúdia finančných inovácií). Pán Kay odmieta názor, že problém spôsobený štátom garantovaným finančným sektorom je možné vyriešiť reguláciou. Poznamenáva, že dohľad vždy podlieha regulačnej moci. Navyše, banky "vstúpili do obdobia krízy s kapitálom, ktorý vo všeobecnosti prekračuje regulačné požiadavky. Ukázalo sa, že tieto opatrenia sú nielen neprimerané, ale sú mimoriadne neprimerané vzhľadom na problémy, ktorým čelíme. Čo je ešte horšie, mnohé z nebezpečenstiev - predovšetkým nárast mimobilančného finančníctva - boli odrazom úsilia o obídenie regulácie. Regulácia teda nebola odpoveďou, ale až doposiaľ bola súčasťou problému.
Takže aké je riešenie? Odpoveď Pána Kaya spočíva v rozdelení bankovníctva na dve časti: "služby“ a "kasíno“. Nápad spočíva v tom, že poistené vklady by mali byť podopreté "skutočne bezpečnými likvidnými aktívami“, čo je známe pod pojmom bankovníctvo stopercentných rezerv. V praxi by tieto aktíva predstavovali vládne dlhopisy. Je to najprísnejšia forma "zúženého bankovníctva.“ No pán Kay neuvádza jednoznačne, či by na tom trval. Zdá sa, že by prijal menej prísne obmedzenia.
Kvôli jasnosti sa však zamerajme na bankovníctvo stopercentných rezerv, čo je myšlienka, o ktorej sa diskutuje aj v rakúskej ekonómii. Môže to fungovať? Čo by to mohlo priniesť? Odpoveď si bude vyžadovať pochopenie toho, ako sme vstúpili do sveta úverových peňazí.
Predstavme si, že by niekto prišiel s nasledujúcim návrhom pre kľúčové inštitúcie nášho finančného systému: ich financovanie bude riešené predovšetkým vkladmi, ktoré bude možné na požiadanie vyplatiť; investovať budú do širokého spektra často nelikvidných a nepriehľadných aktív; zaoberať sa budú komplexnou obchodnou činnosťou; no budú mať len tenučkú kapitálovú ochranu. Ľudia by si určite pomysleli, že ide o podvod. A mali by pravdu. Takáto štruktúra môže vydržať len vďaka tomu, že ako veriteľ slúžia v najhoršom prípade centrálne banky. Schopnosť vlády tvoriť peniaze je k dispozícii privátnym záujmom. V súčasnosti možnosť požičiavať si od vlády pri nulovom úroku predstavuje licenciu na tlač peňazí.
V praxi sme však zašli oveľa ďalej. Ručili sme tiež priamo za vklady a nepriamo sme garantovali aj mnohé ďalšie záväzky. V kríze politici vlastne garantovali všetky záväzky inštitúcií, ktoré boli považované za systémovo významné. Dnes sú kľúčové finančné inštitúcie bezpochyby súčasťou štátu.
Pán Kay v podstate navrhuje ukončiť tento podvod. Banky by boli nútené udržiavať aktíva rovnako bezpečné a likvidné ako svoje záväzky. Vieme, že existujú aj ďalšie spôsoby, ako zabezpečiť banky s čiastočnými rezervami. Stabilný domáci oligopol vedie k tomu istému cieľu. No táto myšlienka pôsobí veľmi regresívne.
Má Pán Kay tú správnu odpoveď? Jednou zjavnou námietkou je skutočnosť, že by to spôsobilo obrovský prevrat vo finančníctve. No vzhľadom na súčasnú krízu nie je takýto prevrat tou najväčšou hrozbou. Ďalšou námietkou (ktorá je pre niektorých výhodou) je to, že v konečnom dôsledku by došlo k eliminácii menovej politiky. Verejný dlh vo vlastníctve bánk by stanovoval ponuku peňazí.
Hlbšou otázkou je to, či by finančný systém založený na "zúženom bankovníctve“ dokázal efektívne rozdeliť kapitál.
Existujú dve protikladné riziká. Prvým je to, že ak by sme zaviedli "zúžené bankovníctvo“, ponuka peňažných prostriedkov do rizikovejších dlhodobých aktivít by sa veľmi znížila. Proti tomu je možné namietať, že vzhľadom na to, že dlh verejného sektora by bol použitý na istenie záväzkov, investori by boli nútení nájsť si ďalšie takéto aktíva.
Protichodným (a väčším) rizikom je to, že bankovníctvo by bolo opäť oslabené "kvázi bankami“. Veď práve to sa odohralo v prípade "tieňového bankovníctva“. Nakoniec boli zachránené aj tieto subjekty. Ide o to, že finančná štruktúra, ktorú charakterizujú krátkodobé relatívne bezrizikové záväzky a dlhodobejšie rizikovejšie aktíva, je vysoko výnosná - až do jej kolapsu, ktorý je dosť pravdepodobný.
Odpoveďou na druhú dilemu je postavenie bankovníctva mimo zákona. To znamená, že v prípade všetkých ostatných finančných sprostredkovateľov okrem "zúžených bánk“ by hodnota ich záväzkov závisela od hodnoty ich aktív. V prípade aktív, ktoré by sa nedali ohodnotiť, by existovali zodpovedajúce obdobia blokovania pre záväzky. Veľká hra krátkodobého požičiavania si na účely zakúpenia dlhodobých rizikových aktív pri minimálnom kapitáli by bola zakázaná. Kapitálové riziko by niesli investori fondov. Existovali by obchodné subjekty. No potrebovali by financovanie kapitálu.
Laurence Kotlikoff z Boston University a Edward Leamer z University of California v Los Angeles sú medzi tými, ktorí navrhli takéto radikálne plány. Nevidím jednoduchší spôsob, ako sa vyhnúť nebezpečenstvu toho, že by "zúžené bankovníctvo“ prenieslo riziko súvisiace s takýmito činnosťami niekam inam.
Najdôležitejšou myšlienkou je skutočnosť, že súčasná situácia je neúnosná. Dnešná koncentrácia štátom isteného súkromného bohatstva a moci musí určite skončiť. V súčasnosti oficiálny sektor verí, že prísnejšia regulácia, najmä vyššie kapitálové požiadavky, dokážu tieto riziká pokryť. Povedie to však pravdepodobne k zlyhaniu. Ak sa tak stane, budeme musieť byť radikálni. No "zúžené bankovníctvo“ by aj tak nepostačovalo. Museli by sme zakázať kvázi bankovníctvo. Inak by sme sa čoskoro opäť vrátili do sveta krehkosti a finančnej výpomoci štátu. Fondy, ktoré nahradia banky, by museli preniesť riziko priamo na vonkajších investorov.
V tejto dobe sa úrady takýmito radikálnymi myšlienkami zaoberať nebudú. No finančný systém je vo svojej podstate natoľko krehký, že radikálnu reformu nemôžeme vyhlásiť za mŕtvu. Tá zatiaľ len drieme.
Martin Wolf, hlavný ekonomický komentátor Financial Times