Je v záujme Číny umožniť zhodnocovanie vlastnej meny?

Podhodnotená čínska mena a tamojší obrovský kapitálový prebytok z obchodu predstavujú obrovské riziko pre svetovú ekonomiku. Sú ohrozením pre dôležitý dopad protekcionizmu v Spojených štátoch a v Európe a podkopávajú ozdravenie rozvíjajúcich sa a vznikajúcich trhov. Ak tieto faktory zostanú bez kontroly, budú mať za následok nárast nevraživosti medzi Čínou a ostatnými krajinami. Riešenie je však oveľa zložitejšie, než sa snažia dokázať niektorí teoretici - insitní ekonómovia.

Počúvajte tvrdenia Washingtonu a Bruselu, alebo si prečítajte fiškálnu tlač a dospejete k názoru, že ste svedkami priamočiarej mravoučnej hry. Podľa týchto oficiálnych predstaviteľov a komentátorov je vo vlastnom záujme Číny umožniť zhodnocovanie vlastnej meny - renminbi. Koniec koncov, čínska ekonomika sa pri podpore svojho pozoruhodného rastu už ďalej nemôže spoliehať na dopyt zvonku a export a čínski spotrebitelia, ktorí sú stále v priemere chudobní, si zasluhujú zlom a bolo by potrebné ich nabádať skôr na utrácanie než na šetrenie.

Táto fabula obsadzuje čínskych politikov do úlohy zlých a zavádzajúcich manipulátorov s menou, ktorí sa, nevysvetliteľne, rozhodli robiť problémy nielen zvyšku sveta, ale aj svojej spoločnosti. V skutočnosti, zhodnocovaná domáca mena/renminbi by pravdepodobne predstavovala zásadný prínos pre čínsky rast, ktorý principiálne spočíva na jednoduchom, časom overenom recepte: podpora pre industrializáciu. Podhodnocovanie meny je v súčasnosti hlavnou zbraňou čínskej vlády pri podpore výroby a ostatných obchodovateľných sektorov, a tým pri podnecovaní rastu pomocou štrukturálnych zmien.
Predtým, než sa Čína v roku 2001 stala členom Svetovej organizácie pre obchod (WTO), disponovala širšou škálou politických nástrojov na dosiahnutie tohto cieľa. Mohla podporiť priemysel pomocou vysokých colných sadzieb, explicitných subvencií, požiadavkami na zahraničné firmy zameranými na domáce potreby, ako aj investičnými stimulmi a mnohými ďalšími formami priemyselnej politiky. Avšak členstvo vo WTO spôsobilo, že používanie týchto tradičných foriem podpory priemyslu sa stalo náročným, ak nie priam nemožným. Čínske colné sadzby koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia prudko klesli a mnohé z ďalších stimulov boli tiež postupne stiahnuté. Náhradou za ne sa stalo podhodnotenie meny.

Nielen Čína profituje z konkurencieschopnej meny. Vo všetkých rozvojových krajinách existuje jednoznačne priamy vzťah medzi podhodnotením meny a ekonomickým rastom. No v Číne je tento vzťah oveľa silnejší, pravdepodobne preto, že rozdiel v produktivite medzi tradičnými vidieckymi súčasťami hospodárstva a modernými priemyselnými odvetviami je taký výrazný.

Problém s podhodnocovaním meny spočíva v tom, že na rozdiel od konvenčnej industriálnej politiky sa premieta do obchodnej bilancie. V oblasti produkcie obchodovateľných tovarov pôsobí ako subvencia (čo je želateľné) sprevádzaná daňou na ich domácu spotrebu (ktorá je neplánovaná a neželateľná). V skutočnosti, pasívny účtovný schodok Číny, ktorý až do začiatku ostatnej dekády vykazoval nízke hodnoty, začal v roku 2001 - presnejšie, odkedy sa krajina stala členom WTO - prudko rásť.

Za predpokladu, že pravidlá WTO zväzujú Číne ruky v industriálnej politike, akú veľkú trestnú sadzbu by pre rast čínskej ekonomiky znamenala potreba zhodnotiť domácu menu? Podľa mojich, len hrubých, odhadov sa dá predpokladať mimoriadny kompromis. Zhodnotenie o 25 %, čo zhruba predstavuje mieru momentálneho podhodnotenia renminbi, by zredukovalo čínsky hospodársky rast o niečo viac ako dva percentuálne body. To je výrazný dopad, dokonca i pri štandardoch čínskeho nadpriemerného ekonomického rastu.

Čo je však dôležitejšie, pokles tejto magnitúdy by Čínu umiestnil pod 8-percentnú rastovú hranicu, ktorá je podľa tamojšieho vedenia potrebná na odvrátenie sociálnych rozporov. Nikto nevie, odkiaľ cifra 8 % skutočne pochádza a viacerí experti sa domnievajú, že čínska spoločnosť a štátne riadenie sú schopné zvládať oveľa nižší rast. No aj keď odsunieme bokom politické dôsledky, bolo by tragédiou, keby najmocnejší nástroj na redukciu chudoby, aký svet kedy poznal, musel zakúsiť výrazné oslabenie.

Veď ostatné krajiny, ktoré sa spoliehali, že sa vývoz prudko zvýši - ako napríklad Nemecko, Japonsko a Južná Kórea, museli tiež nakoniec umožniť zhodnotenie vlastnej meny. Čína je však stále veľmi chudobnou krajinou s príjmami dosahujúcimi sotva jednu desatinu úrovne v USA. Má obrovskú rezervu nadbytočnej pracovnej sily na vidieku. Navyše, Čína musí žiť s obmedzeniami v oblasti svojej industriálnej politiky, aké žiadna z týchto krajín nemusela dodržiavať pred svojím vstupom do WTO.

Takže, ako sa zdá, zostali nám dve rovnako málo príťažlivé možnosti riešenia. Čína si môže zachovať svoju menovú prax, avšak s rizikom rozsiahlych globálnych makroekonomických schodkov a s nezanedbateľným politickým dopadom v USA a ďalších krajinách. Alebo môže nechať zhodnotiť svoju menu, s rizikom, že vyvolá pokles ekonomického rastu a politické i sociálne nepokoje doma. Nie je jasné, či si obhajcovia tejto možnosti v plnej miere uvedomujú jej potenciálne ťažké a nepriaznivé dôsledky.

Ponúka sa, samozrejme, i tretia prístupová cesta, ale tá by vyžadovala zmenu pravidiel WTO. Ak by Čína dostala voľnú ruku v industriálnej politike, mohla by priamo podporovať výrobu, čím by umožňovala zhodnocovanie domácej meny - renminbi. Takto by zvýšený dopyt po jej priemyselnej produkcii vychádzal skôr od domácich než od zahraničných spotrebiteľov.

Toto riešenie nie je príťažlivé, ale je jediné. Veľkou výhodou priemyselnej politiky je, že umožňuje štrukturálnu zmenu podporujúcu rast bez generovania trhového nadproduktu. Je jediným spôsobom, ako zladiť neustálu potrebu industrializácie v Číne s požiadavkou nižšieho pasívneho účtovného schodku formulovanou zo strany svetovej ekonomiky.

Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org