Štátne občianstvo je trvalý politicko-právny zväzok fyzických osôb s určitým štátom, z ktorého pre nich vyplýva určitý okruh práv a povinností verejného charakteru, najmä právo účasti na politickej moci. Na občana sa vzťahujú zákony štátu, na ktorých tvorbe sa sám či už priamo alebo nepriamo zúčastňuje. Týmto zákonom podlieha nielen vnútri štátu, ale aj v cudzine. Štátne občianstvo je síce inštitútom vnútroštátneho práva, avšak medzinárodné právo s ním spája významné právne dôsledky. Ak je občan v zahraničí nejakým spôsobom poškodzovaný, napríklad na jeho právach, môže štát, ktorého je štátnym občanom v rámci diplomatickej ochrany zasiahnuť a žiadať od štátu - narušiteľa nápravu.
Každý štát má svoj zákon, prostredníctvom ktorého upravuje nadobúdanie štátneho občianstva. Spravidla osoba môže nadobudnúť štátne občianstvo narodením, udelením na základe žiadosti, sobášom, udelením za zásluhy alebo osvojením. Keďže zákony o štátnom občianstve nie sú jednotné a prax štátov je rôznorodá, môže sa stať, že jednotlivec nadobudne štátne občianstvo viacerých štátov. Pri udeľovaní štátneho občianstva väčšina štátov žiada uchádzača, aby sa vzdal predchádzajúceho štátneho občianstva. Taktiež je zaužívaná prax, že niektoré štáty, ak ich štátny občan prijme štátne občianstvo iného štátu, mu odnímu svoje štátne občianstvo.
Nie je bežné, že štát svojím zákonom udeľuje svoje občianstvo uchádzačom, ktorí sa nachádzajú na území iného štátu. Spravidla je udelenie viazané na pobyt na štátnom území. Z tohto dôvodu prax, ktorú chce zaviesť Maďarská republika, je neštandardná z viacerých dôvodov. Ak chce svojím zákonom udeľovať občianstvo občanom susedného štátu bez jeho súhlasu, dopúšťa sa porušovania jeho suverenity a tiež aj zasahovania do vnútorných vecí. Tieto dve zásady patria medzi základné zásady medzinárodného práva a sú zakotvené v mnohých medzinárodných dokumentoch, napríklad v Charte Organizácie Spojených národov. Nahrádzať pobyt na území štátu preukázaním, že predkovia uchádzača žili na území "Uhorska", sa dá chápať ako provokácia voči Slovenskej republike.
Ďalšia skutočnosť, ktorá je nezanedbateľná, je otázka tzv. diplomatickej ochrany. Ak by slovenskí občania maďarskej národnosti prijali maďarské občianstvo, umožňovalo by to pod rôznymi zámienkami narušovať "dobré susedské vzťahy". Maďarskí predstavitelia na okraj upokojovania vzťahov tvrdia, že tieto osoby nebudú mať v Maďarsku právo voliť a byť volení, čo je viac-menej nemysliteľné, pretože by tým vytvárali kategóriu nejakých neúplných - druhotriednych občanov.
Tento postup Maďarska neznepokojuje iba Slovenskú republiku, ale aj ďalšie štáty ako napríklad USA a Kanadu, ktoré uvažujú o prehodnotení vzájomného bezvízového styku. Ľahostajnou nemôže byť ani Európska únia, ktorá by nemala pripustiť vznik ohniska napätia na svojom teritóriu. Diplomatická aktivita by mala byť z jej strany podľa mojej mienky dôslednejšia a nie sa iba uchýliť ku konštatovaniu, že ide o vnútornú záležitosť členských štátov. Tvrdenie Maďarska, že okrem Slovenska ďalší susedia neprotestovali, neznamená potvrdenie správnosti ich postupu. Tento postup Maďarska je tiež v rozpore s dvojstrannou "Zmluvou o vzájomných vzťahoch" uzavretou so Slovenskou republikou, ktorá predpokladá vzájomné konzultácie v predmetnej otázke.
Stanislav Mráz, odborník na medzinárodné právo