Keď čítame a počúvame, že Európska komisia ohlásila koniec ekonomickej recesie v eurozóne, tak sa nám na prvý pohľad zdá, akoby skončenie recesie záviselo od rozhodnutia tejto inštitúcie. Isteže nie, žiadna komisia nemá takúto moc. Toto konštatovanie urobila EK na základe toho, že ekonomika európskej menovej únie v treťom štvrťroku tohto roka oproti predchádzajúcemu druhému, vzrástla o 0,4 %. Do akej miery takýto rast oprávňuje k tvrdeniu o ukončení recesie, je otázne.
Recesia je jedna z fáz ekonomického cyklu. Charakterizuje ju pokles ekonomickej činnosti v podnikoch, a tým aj zníženie tvorby hrubého domáceho produktu v štáte. Pokles hospodárstva je sprevádzaný znížením zamestnanosti, rastom nezamestnanosti, poklesom cenovej hladiny...
Koniec recesie znamená ukončenie klesania výroby a je začiatkom jej rastu. Zamestnanosť by sa už nemala ďalej znižovať, ale mala by sa, i keď mierne, zvýšiť. Realita takýto trendov to u nás zatiaľ plne nepotvrdzuje. Skutočnosť je taká, že miera nezamestnanosti neklesá a pravdepodobne ešte určitý čas ani klesať nebude. Je tomu tak preto, že firmy postihnuté recesiou realizovali určité racionalizačné opatrenia, ktoré nepredpokladajú zatiaľ prijímanie prepustených, ale ani prijímanie nových pracovníkov. Ceny tovarov a služieb počas recesie neklesli pravdepodobne tak hlboko, aby sa vyrovnala ponuka s dopytom, i keď recesia si to vyžadovala. Tešíme sa, že ceny nerástli, resp. nerástli tak, ako sme predpokladali, keď sme ešte nepočítali s hospodárskou krízou. Keďže nerástli, resp. len relatívne málo vzrástli, ale sa mali v porovnaní k poklesu výroby viac znížiť, môžeme hovoriť o slumpflácii v hospodárstve.
Začiatok oživenia ekonomiky ešte neznamená, že už odteraz bude hospodárstvo len rásť. Recesia je obdobie, v ktorom sa trhové hospodárstvo postupne vyrovnáva s nerovnováhou v jednotlivých oblastiach hospodárskej činnosti a tým aj v celom národnom hospodárstve.
Recesia sa nekončí hneď nastupujúcim oživením, ale určitým oddychovým obdobím -- stagnáciou. Stagnácia ako fáza ekonomického cyklu nejaký čas trvá. Dĺžka stagnácie trvá podľa toho, aký hlboký bol pád ekonomiky a aký rozpor medzi ponukou a dopytom tento pád predstavoval.
Ponuka, to je hodnota HDP vytvorená ekonomickou činnosťou v štáte. Dopyt je daný veľkosťou kúpyschopnosti túto ponuku realizovať.
Keďže súčasná kríza patrí k relatívne veľkým hospodárskym krízam, začínajúcich finančnou krízou, aj začiatok obdobia oživenia ekonomiky, ktorý by znamenal trvalejší, niekoľkoročný rast, bude pomalý a postupný. Takáto úvaha je opodstatnená aj preto, lebo niektoré protikrízové opatrenia skôr predlžovali ako skracovali obdobie recesie.
V histórii cyklického vývoja kapitalistickej ekonomiky sme boli svedkami toho, že po určitom oživení ekonomika neprešla do fázy rozvoja -- konjunktúry, ale sa vrátila do recesie, alebo dlhšiu dobu stagnovala. Tak tomu bolo aj po hospodárskej kríze z rokov 1929 -- 1932.
Je veľmi dôležité, aká bude v tomto období oživovania ekonomiky hospodárska politika vlády a ako sa budú správať v nej ekonomické subjekty trhu.
Podniky by sa mali predovšetkým sústrediť na to, čo všetko ony urobia pre svoje efektívne fungovanie a pre svojich zákazníkov -- spotrebiteľov. Mali by racionalizovať svoju prácu, zamerať sa na rast produktivity práce hlavne cez novú techniku, modernejšie technológie a organizačné zlepšenia. Hľadať len znižovanie nákladov výroby cez mzdy, i keď aj to je potrebné, je dosť krátkozraké z hľadiska dosahovania dlhodobej prosperity. Treba si uvedomiť, že mzdy sú nielen nákladovou položkou, ale predstavujú aj dopyt, spotrebu, ale aj úspory. Napríklad tvrdenie, že o niečo zvýšená minimálna mzda (ak už je zavedená v trhovej ekonomike ) podnikom znižuje konkurencieschopnosť, je síce pravda, ale je to len čiastočná pravda. Zopár pracovníkov, o niečo s vyššou ako doteraz minimálnou mzdou, im predsa nemôže ohroziť ich konkurencieschopnosť a ak áno, tak o akej konkurencieschopnosti to hovoríme? Nie je tiež dosť na mieste, i keď majú podniky na to právo, len stále žiadať od vlády zlepšenie podmienok pre ich podnikateľskú činnosť. Podniky si musia v prvom rade samy vytvoriť lepšie podmienky vnútri svojej inštitúcie pre svoju vyššiu konkurencieschopnosť.
Domácnosti -- spotrebitelia, by mali rozumne míňať a aj rozumne sporiť a investovať. Žiť dlhodobo na úver sa nikomu a ani domácnostiam nevypláca.
Vláda si má uvedomiť tiež svoje poslanie a podľa neho sa aj správať. Aj pre ňu platí len rozumne míňať, nežiť na úver a nezvyšovať štátny dlh. Výhrady voči správaniu sa vlády a jej výdavkom, napr. aj na niektoré "protikrízové opatrenia" sa zdajú byť oprávnené.
V súčasnosti by mala vláda pomôcť hlavne nezamestnaným, ktorí stratili a strácajú prácu v dôsledku krízy. Mala by sa zamerať ani nie tak na záchranu toho a takých podnikov, ktoré sa zachrániť nedajú, ale na nové pracovné príležitosti.
Čo sa týka podnikov, vláda by mala zvážiť, či súčasné podmienky na podnikateľskú činnosť sú dostačujúce. Môžeme síce vychádzať z toho, že podmienky podnikania pred hospodárskou krízou boli pre podnikateľov relatívne prijateľné, umožňovali dosahovať dosť vysoký ekonomický rast a prinášali im aj primerané, dosť vysoké zisky. To znamená, že prinajmenšom takéto a nie horšie podmienky majú platiť aj v procese oživovania ekonomiky po prekonaní recesie.
Čiže, v procese oživovania ekonomiky sa nežiada zvyšovať daňové a odvodové zaťaženie, ak to ozaj nie je nevyhnutné. Ich prípadné zníženie si musí ministerstvo financií dôsledne premyslieť a prepočítať, koľko by stratilo, resp. získalo do štátneho rozpočtu. Ak nie sú vhodné podmienky na ich zníženie, je potrebné aspoň zjednotiť a zjednodušiť daňový a odvodový systém.
Možno treba vláde viac pracovať v prospech domácich podnikateľov, ktorí sú voči zahraničným doteraz akoby zaznávaní. Hospodárska kríza ukázala, že to boli predovšetkým zahraniční podnikatelia, ktorí nie tak s ťažkým srdcom zanechávali u nás podnikanie, prepúšťali zamestnancov a odchádzali od nás so svojím kapitálom a dosiahnutými ziskami.
Motivačnejším prístupom k domácim výrobcom by mohla vláda aspoň čiastočne a postupne upravovať štruktúru výroby v prospech domácej spotreby. Motivujúca podpora domácich výrobcov pre vnútornú domácu spotrebu by mohla, i keď nie vo veľkej miere, ale predsa len znížiť závislosť našej ekonomiky od zahraničia a tým aj znížiť dovoz niektorých výrobkov.
Štefan Samson, Ekonomická fakulta TU Košice