Mnohí si spomenú najmä na prvé chvíle. Výbuch túžby po slobode. Ochota postaviť sa proti násiliu, patočkovská "solidarita otrasených“ v praxi. Prelomenie všadeprítomného strachu, obáv z toho, že ak aj neprídu Rusi, dorazia naše milície s armádou a rozstrieľajú to tu všetko tak ako Číňania pár mesiacov predtým na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Energia, eufória, empatia. Štrnganie kľúčmi, prevolávanie hesiel, spievanie hymny. Nadšenie, zrýchlený čas, štípanie sa do líc, či tomu všetkému možno uveriť. Oslňujúco rýchle prerastanie odbojných skupín do protestujúceho davu, ktorý sa nevydal do ulíc ničiť a rúcať, obsadiť sekretariáty vládnucej strany, vily a sanatóriá pre nomenklatúru, ktorý však jasne dával najavo, že sa nerozpustí, kým nedosiahne uzákonenie prvých krokov na ceste k pluralitnej demokracii. Sakrálnosť okamihov spoločného zážitku, umocnená zábleskmi nádeje na splnenie večného sna o víťazstve pravdy a spravodlivosti, o príchode "nového začiatku“.
Dnes sa k týmto chvíľam vraciame takmer s ostychom, skoro akoby sme sa za pocity eufórie hanbili. Aj označeniu "nežná revolúcia“ sa neraz vyhneme. A máme problémy podeliť sa o túto skúsenosť s mladšími, ktorí tieto chvíle nezažili.
Mladý americký historik James Krapfl sa v knihe Revolúcia s ľudskou tvárou pozrel na novembrové dianie u nás inými očami. V tisícoch textov v dobovej tlači, z mítingov, vyhlásení, diskusií na pôde štrajkových výborov nachádza politický jazyk podobný duchu iných revolúcií, no zároveň odlišný dôrazom na nenásilnosť, ľudskosť, dôstojnosť. Sú to často dojímavé, patetické i naivné predstavy - ale vôbec nie sú hlúpe. A nepotvrdzujú tézu, podľa ktorej ľuďom vtedy išlo najmä o zlepšenie materiálnych podmienok. Oveľa viac im ležali na srdci také hodnoty ako demokracia, sloboda, spravodlivosť. Krapfl nesúhlasí s Jurgenom Habermasom či Francoisom Furetom, ktorí v revolúciách v roku 1989 nenachádzali nič nové. V spôsobe, akým boli uskutočnené (s kľúčovým vkladom občianskych iniciatív, a nie hierarchických či straníckych organizácií), v odpore voči násiliu, v dôraze na ľudskosť, slušnosť, dôstojnosť, na význam občianskej účasti vidí Krapfl rozdiely napríklad v porovnaní s Veľkou francúzskou revolúciou.
Na to, čo sa podarilo dosiahnuť, sa možno pozrieť dvojako. Prvý pohľad vidí v duchu známej paralely pohár skôr "napoly plný". Hovorí o príbehu Slovenska ako úspešnej krajiny: utrpeli sme poprážky, no dokázali sme sa znoivu vzchopiť a kráčať ďalej. Dnes sme v EÚ, NATO, OECD, v schengenskej zóne i eurozóne. Druhý pohľad naopak vníma pohár ako "napoly prázdny" a poukazuje na neefektívnu štátnu byrokraciu, rozbujnenú korupciu, problematické súdnictvo, oslabené verejné médiá, na nízku kvalitu verejnej debaty a vyprázdňovanie verejného priestoru. Ak k tomu pridáme rozšírené pocity nespravodlivosti a nerovnosti príležitostí, pokles dôvery ľudí v spoločenské inštitúcie a v spravodlivé pravidlá hry, dostávame obraz neveselého "reálneho kapitalizmu".
Neplatí, že pravda leží niekde uprostred. Uprostred leží súčasný kardinálny problém a súčasne výzva pre budúcnosť: zmena našej mentality. Obrazne povedané, svojimi úspechmi a sčasti i súhrou šťastných okolností sme tak trochu "predbehli svoju vlastnú dobu“: Slovensko sa ako štát dostalo ďalej, než na čo má svojou dnešnou "mentálnou skladbou“. Vytvorili sme síce sieť verejných inštitúcií, tie však často porušujú liberálnodemokratický poriadok a jeho pravidlá; vybudovali sme základy demokratických inštitúcií, ale často v nich nesedia skutoční demokrati; sme v únii, ale ešte málo myslíme a konáme ako Európania a nie sme dostatočne citliví na globálne problémy. Výzvou je naplniť formálne inštitúcie autentickým demokratickým obsahom a sústrediť sa na kvalitu života.
Verejnosť proti násiliu sme na jeseň roku 1989 dokázali stvoriť zázračne rýchlo - dosť rýchlo sa však aj vytratila. Verejnosť, ktorá sa neskôr dokázala zmobilizovať za moderné, európske Slovensko, sa rodila ťažko, ale napokon predsa len vznikla. No aj tá sa zakrátko akoby utiahla do súkromia.
Dnes treba hľadať nové spojenectvá, novú alianciu, nový typ verejnosti. Takú, ktorá bude vytrvalo pracovať na evolúcii v "v mysliach a srdciach“, na premene našej mentality. Dnes sme popri krajine značného potenciálu zároveň spoločenstvom plných rizík - sme napríklad dostatočne imúnni voči vírusu nacionalizmu, voči netolerancii k inakosti, voči primitívnemu populizmu? Či teda bude nová kapitola "slovenskej cesty“ aj príbehom o novej verejnosti združenej pod novým poslaním - na to si ešte budeme musieť niekoľko ďalších výročí počkať.
| MARTIN BÚTORA sociológ V roku 1968 redaktor Echa a Kultúrneho života, v novembri 1989 spoluzakladateľ VPN, po roku 1989 o. i. poradca prezidenta Havla, predseda Inštitútu pre verejné otázky, veľvyslanec SR v USA, kandidoval na post prezidenta SR. |
| Prečítajte si aj: |
| Jurzyca: Populizmus je neľudský Veľká hospodárska kríza v tridsiatych rokoch minulého storočia umocnila dramatické rozšírenie dvoch druhov populizmu – sociálneho a národného. Politici sa začali presadzovať sľubmi riešení založenými napríklad na masívnom násilnom presune bohatstva od bohatých a cudzincov smerom k domácej väčšine. Pomýlili sa oni, mnohí voliči, aj mnohí názoroví lídri. Ukázalo sa, že socializmus aj fašizmus boli iba suchými ratolesťami na strome evolúcie ľudskej spoločnosti. Keďže však aj suchý konár občas vyháňa „zelené“ vetvičky, má význam občas popremýšľať o odkazoch jeho demontáže. Socializmus nepadol preto, lebo väčšina voličov pochopila jeho systémové nedostatky, ale skôr preto, lebo si, bohužiaľ, až po dlhom čase, porovnala kvalitu života s tou, ktorá sa dosahovala v nesocialistických štátoch. Inými slovami, nepadol preto, lebo ľudia rozoznali rozdiel medzi efektívnosťou štátnych a súkromných podnikov či rozdiel medzi regulovanými a voľnými cenami, ale až preto, lebo rozoznali rozdiel medzi ozajstným autom a tuberkulóznym trabantom či „embéčkou“. |