Ak má čitateľ pocit, že toto suché spojenie substantív - ekonomika a politika - niečo pripomína, tak sa nemýli. Ide o večnú dilemu v otázke nájsť ideálny nástroj pri vývoji spoločenského pohybu. S touto nešťastnou dilemou sa boril už nemenej nešťastný vodca svetového proletariátu V. I. Lenin a zlyhal. Ani jeho, do dutých hláv socialistických študentov vtĺkané protirečenia obsiahnuté v jeho štúdii o vzťahu ekonomiky a politiky, neurobili jasno v dnešnom chápaní priorít. Zjednodušene: je politika podmienená ekonomikou, poprípade aká je "kondicionalita" ekonomiky vo vzťahu k politike?
Summit G20, ktorý sa konal v americkom Pittsburghu v dňoch 24. - 25. septembra 2009, bol presným odrazom pretrvávajúcej dilemy svetovej ekonomickej komunity: čo je garantom ekonomického rastu? Niekdajšiu mekku ťažkého priemyslu na východnom pobreží USA (desaťtisíce Slovákov, Poliakov a iných Stredoeurópanov by mohlo rozprávať) si nový americký prezident vybral za miesto konania summitu G20 preto, lebo - podľa jeho slov - Pittsburgh sa z bývalej "oceľovej základne vyvinul na symbol dynamickej a vyrovnanej ekonomiky".
G20 ako relatívne nové zoskupenie hospodársky najvýkonnejších krajín ("dvadsiatka" sa môže pýšiť tým, že predstavuje 85 % svetovej ekonomiky) nevniesla nijaké nové svetlo do pomeru medzi ekonomikou a politikou, totiž do otázky, kto vlastne komu dominuje? Podľa definície členstva v G20 sú prvoradou agendou hospodárske otázky a logicky sa očakáva, že na summitoch G20 sa nebudú zúčastňovať politici, ktorí začali svoju kariéru ako profesori klasickej filológie, právnici alebo lekári. G20 je určená pre tvrdých ekonómov, finančníkov, bankárov či biznismenov v háve usmievajúcich sa politikov. Vlastne je to parketa - na prvom mieste - pre ministrov financií členských krajín G20.
Ak si prečítame závery tejto vrcholnej schôdzky v Pittsburghu, tak zistíme, že jej účastníci, často všetko iné než finančníci alebo ekonómovia, sa zhodli na tom, že ekonomika hýbe svetom. A keďže svet už dávno nie je iba Európa či Severná Amerika, účastníci tohto vrcholného podujatia sa zhodli na tom, že svet musí viac spolupracovať a viac podporovať tzv. rozvojové ekonomiky. Prezident Obama - povolaním všetko iné, len nie ekonóm - slávil úspech v presadení presunu hlasov (5 %) v rozhodovaní Medzinárodného menového fondu v prospech nových rozvojových ekonomík. Tieto kroky, pravda, plne zodpovedajú globálnej hospodársko-politickej filozofii volajúcej po globálnom "silnom, udržateľnom a vyrovnanom raste".
Len keby všetko bolo také jednoduché! Papierovo pozitívny vývoj celosvetovej hospodárskej entity zaštítenej dvadsiatkou dobre znejúcich mien štátov od Austrálie, cez Indonéziu, Čínu, Indiu, Rusko, Kanadu a USA až po ekonomických velikánov v EÚ ako Nemecko, Británia či Francúzsko, komplikuje politika. Menovite bezpečnostná politika a jej nepredvídateľnosť v podobe akejsi neriadenej strely. Ekonomický svet potrebuje aspoň relatívnu istotu. Potrebuje kalkulovať. Požaduje viac-menej spoľahlivé údaje, aby bol schopný zasadiť do svojich plánov odhad ziskov a strát. Žiaľ, nič také súčasný vývoj neumožňuje. Už dlhšie je preč eufória zo zrútenia "ríše zla". Jej zakladateľ, veľký Lenin, ktorého vypreparovanú a povážlivo zahnívajúcu telesnú schránku môžu každoročne vidieť státisíce nekrofílných návštevníkov v kremeľskom mauzóleu, sa stále nedočkal odpovede, či je to ekonomika alebo politika, ktoré prednostne hýbu svetom.
Akosi na margo výsostne ekonomického summitu G20 v Pittsburghu sa zišli lídri troch západných krajín - prezident Obama za USA, premiér Brown za Veľkú Britániu a prezident Sarkozy za Francúzsko - a vydali ďalšie z celého radu doteraz nefunkčných varovaní: Islamská iránska republika by sa mala držať svojich medzinárodných záväzkov. Okrem iného ide o to, ako povedal Barack Obama, že Irán klame. Zavádzal medzinárodnú verejnosť a skrýval pred ňou aktivity na obohacovanie uránu.
Katastrofické scenáre po faktickom objavení sa novej nukleárnej veľmoci na širšom Strednom východe sú pre globálne ekonomické perspektívy neveľmi priaznivé.
Ivo Samson, analytik SFPA