Dôchodkový systém potrebuje dva typy nevyhnutných úprav. Tým prvým sú systémové zmeny, ktoré si pýta demografický vývoj a s ním spojené problémy vo financovaní nielen budúcich, ale už aj súčasných penzií.Druhý typ potrebných zmien je o oprave toho, čo minulá vláda v rámci jej ťaženia proti súkromným dôchodkom pokazila. Kým tých druhých sa pravdepodobne dočkáme už čoskoro, s úpravami z prvej (a dôležitejšej) kategórie to bude o niečo ťažšie.
Vláda Ivety Radičovej sa napríklad rozhodla, že v tomto volebnom období sa vek odchodu do dôchodku zvyšovať nebude. Tým odpadlo nielen jedno nepopulárne opatrenie, ale aj zdroj výrazných úspor pre Sociálnu poisťovňu.
Minister práce Jozef Mihál síce hovorí o úprave valorizácie penzií, pri ktorej by sa brala do úvahy iba inflácia, no je otázne, či niečo také vôbec prejde. O podobnom návrhu sa hovorí už dlho, a na začiatku svojho funkčného obdobia o ňom rozprávali aj predstavitelia Ficovej "sociálnej“ vlády. Má totiž svoje ratio, keďže by priniesol pre štát výrazné úspory. Znamenal by však zafixovanie životnej úrovne dôchodcov na súčasnej úrovni (a jej znižovanie v porovnaní s pracujúcou populáciou), a tak doteraz nič také neprešlo. Je otázne, či teraz prejde. Osobne si myslím, že sa tak nestane. Bol by to totiž oveľa menej populárny zásah do životnej úrovne ľudí, než napríklad zjednotenie DPH. A ani na to si súčasná vláda netrúfla.
Zmeny preto skôr čakajú druhý pilier, v ktorom Ficova vláda narobila veľa škôd. Tu toho Mihálovi prejde nepochybne viac. Automatický vstup do druhého piliera pre mladých ľudí, odstránenie nezmyselných limitov pre investovanie penzijných úspor, či rozloženie rizika medzi viaceré dôchodkové fondy má svoje opodstatnenie. To všetko pomôže. Problém je inde: nebude to stačiť.