Úroveň vysokoškolského štúdia robia predovšetkým učitelia svojou odbornou a spoločensko-kultúrnou úrovňou. Profesori a docenti majú predovšetkým okrem svojej vedeckej a výskumnej práce prednášať a skúšať. Nie vždy a všade sa dodržuje zásada, že prednášajú len profesori a docenti, a že sú to len výnimky, že prednášajú aj odborní asistenti s hodnosťou PhD. Nie vždy platí v praxi, že predmet, ktorý prednáša profesor, resp. docent, aj sám skúša. Odôvodňuje sa to veľkým počtom študentov, čo len ukazuje, že uprednostňujeme kvantitu pred kvalitou.
U všetkých učiteľov sa stretávame s tým, akoby prednášanie, a potom aj cvičenie a vedenie seminárov bolo akýmsi nutným zlom -- záťažou, ktorú treba čím skôr absolvovať, a venovať sa inej práci, ktorá je viac ohodnotená. Vysokoškolskí učitelia nežijú so študentmi, akoby študentov ani nepotrebovali. Je to tak však aj obrátene. Zdá sa, že ani študenti nepotrebujú tak veľmi učiteľov. Na prednášky sa nechodí, alebo sa chodí málo. Človek má dojem, že takýto stav vyhovuje aj učiteľom, aj študentom, ale nie je to v poriadku. Nie je to dobré ani pre učiteľov, a ani pre študentov. Ani jeden z nich si neplní dôsledne svoje úlohy a výsledkom takéhoto prístupu k povinnostiam je nízka úroveň vzdelávacieho procesu.
Nezdá sa mi správne počty profesorov a docentov odvodzovať len od počtu študentov. Ich počet by mal predovšetkým vyplynúť z rozsahu pedagogických povinností, hodín prednášok. Vzťah čím viac študentov, tým viac profesorov a docentov, nie je dobrý, je to podpora rastu kvantity, a nie kvality štúdia. Skôr by mal platiť základný vzťah: od počtu profesorov a docentov odvodzovať počty študentov.
Vysoké školy sú schopné zvyšovať tak počty študentov, ako aj počty profesorov a docentov, za určité časové obdobie. Takúto koncepciu by ministerstvo školstva malo zmeniť, lebo je v protiklade zvyšovania kvality vysokých škôl.
Zásadu kvantity pred kvalitou, i keď by to malo byť obrátene, dodržujeme aj pri záverečných bakalárskych a diplomových prácach. Obhajujú sa práce, ktoré mnohokrát nič neriešia. Sú väčšinou poodpisované z pozbieranej literatúry. To plagiátorstvo, o ktorom sa dnes tak veľa hovorí, sa študenti do určitej miery naučili a stále sa učia od niektorých učiteľov. Diplomové práce sú podstatne lepšie, spracované na vyššej úrovni ako bakalárske, čo považujeme za samozrejmé. No aj v nich sa nájde veľa odpísaných častí z iných, už publikovaných prác, a pomerne málo vlastných spracovaných a napísaných myšlienok.
Možno by bolo lepšie, ak by tiež učitelia písali menej a menej aj publikovali príspevky, ktoré neposúvajú obsah danej problematiky, ktorej sa venujú, dopredu. Viac by mali písať a publikovať z výsledkov svojej pedagogickej, vedeckej a výskumnej činnosti, samozrejme, ak takéto výsledky sú a stoja za to. Často sa píšu a publikujú príspevky, len aby sa vykázala aká-taká činnosť. Autori ich potom v skrátenej podobe, približne za desať minút, prezentujú -- aj to nie vždy -- na konferenciách s názvom medzinárodná vedecká konferencia, a tým sa to končí. Zapadnú prachom, ohlasy na ne sú minimálne, skôr žiadne. Aj to pravdepodobne ukazuje na ich kvalitu, novosť myšlienok a zaujímavosť. Málo je aj kritických ohlasov na publikované príspevky a ich autori sa môžu aspoň utešovať, že ich príspevok síce nejako zvlášť nezaujal, ale ani ho nikto neskritizoval.
Veľkú chybu vidím v tom, že sme dovolili urobiť z vysokých škôl, zo štúdia na nich, biznis. Tomuto biznisu, ako vidíme, sa dosť dobre darí. Zarábajú na ňom vysoké školy hlavne tým, že si privyrábajú učitelia a rôzne agentúry a inštitúcie. Získavajú z neho aj študenti, dostávajú diplomy. Nuž a podnikanie je podnikanie. Zásadu s minimom získať maximum uplatňujú tak vysoké školy a rôzne vzdelávacie inštitúcie, ako aj študenti.
Fakulty, vysoké školy si dnes vytvorili celý rad detašovaných, vysunutých pracovísk a tak, ak by sme pokračovali v tomto procese, každé mestečko by malo pobočku nejakej vysokej školy. Myslím si, že tu je aj chyba všetkých doterajších ministerstiev školstva, ktoré takéto rozširovanie umožnili a dovolili.
Za niektoré formy externého, diaľkového štúdia na verejných a štátnych a za všetky formy štúdia na súkromných vysokých školách sa platí. Len z neznalosti sme si mysleli, že poplatky budú viesť k tomu, že ich platcovia -- študenti -- budú ako protihodnotu žiadať od vysokých škôl viac, budú náročnejší na učiteľov a budú aj dychtivejší po vedomostiach. Opak je pravdou. Nechcú od učiteľov viac poznatkov, ale chcú, aby učitelia od nich menej požadovali. Dokonca to vyzerá tak, že čím viac platia za štúdium, akoby si tým viac nárokovali na vykonanie skúšky.
Štefan Samson,
Ekonomická fakulta TU Košice
StoryEditor