Fenoménom dnešného peňažného trhu je neustále znižovanie základnej úrokovej sadzby väčšiny svetových centrálnych bánk. Peniaze sa tak stávajú lacnejšie, ak je sadzba nulová, nemajú prakticky žiadnu cenu a z troch funkcií peňazí -- zúčtovacia, výmenná a nositeľ hodnôt -- sa plnia len prvé dve. Vieme si vôbec predstaviť, aby centrálne banky v rámci nezávislej menovej politiky tak degradovali najdôležitejšiu funkciu peňazí, ktorá je v podstate rozhodujúcou hnacou silou trhovej ekonomiky? Určite nie, a tak hľadáme príčinné súvislosti neštandardného rozhodovania peňažných autorít, ktoré v žiadnom prípade nesúvisia s infláciou.
Vlaňajšie udalosti poznačili dlhy
Za znižovaním úrokovej sadzby základného nástroja menovej politiky totiž netreba len vidieť hospodársku recesiu, nárast nezamestnanosti a pokles inflácie, ktoré sa dajú nízkou úrokovou sadzbou reštartovať, ale predovšetkým snahu o zlacnenie jedného z najdôležitejších ekonomických ukazovateľov dneška, ktorým je dlhová služba štátu. V poslednom období sa stretávame s neustálym narastaním dlhov na celom svete, a tak si kladieme oprávnenú otázku: kedy a z čoho sa budú splácať? Samozrejme si vieme predstaviť, že centrálne banky v rámci svojej funkčnej náplne budú nové peniaze emitovať, ale potom si treba položiť ďalšiu otázku, či ide o kryté alebo inflačné peniaze. Ak teda bude výška dlhu narastať, ich splácanie bude určite drahšie, a tak sa ani nemôžeme čudovať, že centrálne banky znižujú základnú úrokovú sadzbu predovšetkým preto, aby sa z narastajúcich dlhov platili nižšie splátky úrokov. Druhá vec však je, či práve lacné peniaze nezvyšujú vládny apetít neprestať ani v tomto roku podporovať stimuláciu ekonomík, a to aj z dôvodu parlamentných volieb, keď sa vždy viac sľubuje ako škrtí.
Patríme medzi menej zadlžených
Situácia v dlhovej službe vyspelých ekonomík sveta sa za posledné tri roky významne zhoršila, keď deficit verejných financií sa zvýšil štvornásobne a pohybuje sa na úrovni 10 percent k HDP, čo je v budúcnosti dlhodobo neudržateľné. Ich národné vlády síce deklarujú potrebu zníženia deficitu verejných financií na polovičnú úroveň, ale na druhej strane nehovoria, že nebudú aj v tomto roku domácu ekonomiku stimulovať. V tejto súvislosti musíme povedať, že zadlženosť slovenskej ekonomiky patrí v rámci únie medzi najnižšie. Odhadujeme jej výšku za rok 2009 na úrovni 35 %, čo je menej ako v Česku, kde odhadujú 37 %, či v Poľsku (52 %). Maďarsko patrí v rámci V4 medzi najviac zadlžené s takmer 80-percentným dlhom. Najväčšími hriešnikmi v rámci únie sú Taliani s dlhom viac ako 115 %, ale nemôžu sa pochváliť ani Francúzi so 76- a Nemci so 73-percentným dlhom. Pričom posledné dva spomínané štáty sú najväčšími slovenskými obchodnými partnermi, na ktorých by sme sa nemali v budúcnosti spoliehať, že budú naďalej tak výrazne ovplyvňovať oživenie slovenskej ekonomiky. V rámci novej hospodárskej politiky vlády na tento rok sa preto spoliehajme viac na vlastné zdroje investovania ako na budúce exportné príležitosti.
Lacné peniaze zvádzajú na nehospodárnosť
V tejto súvislosti si pripomeňme situáciu na slovenskom realitnom trhu, keď komerčné banky poskytovali lacné hypotéky aj na viac ako 100 % hodnoty založenej nehnuteľnosti a ich ceny sa zvyšovali tak, že nám ich "závideli" všade na svete. Na druhej strane si uvedomujeme, že z terajších problémov sa nielen my, ale ešte viac ani ostatné krajiny nedostanú bez narastajúcej masy lacných peňazí. Byť totiž zadlžený nemusí znamenať existenčný problém, keď vieme, z čoho budeme dlhy v budúcnosti platiť. A tak namiesto exportu sa treba viac spoliehať aj na členstvo v EÚ a eurozóne, ktorých predstavitelia v prípade zadlženého Grécka vyhlásili, že každému členovi pomôžu skôr z vlastných zdrojov, ako by si mali peniaze požičať z medzinárodných finančných inštitúcii. Samozrejmou podmienkou je, že národné vlády predložia v rámci fiškálnej politiky reštriktívne rozpočty verejných financií, čo v období parlamentných volieb môže byť zásadný problém.
Róbert Hölcz, ekonóm