Vláda Petra Nečasa sa už teraz môže do ponovembrovej histórie Českej republiky zapísať niekoľkými formálnymi prvenstvami. Ešte nikdy sa nestalo, aby vládu zostavovala až druhá najúspešnejšia strana volieb, ODS, zatiaľ čo ich víťaz, ČSSD, prešla do opozície. Ešte nikdy sa vláda netešila takej výraznej prevahe - 118 hlasov z dvestočlennej snemovne. Je to rekord, za ktorým dostatočne zaostáva väčšina 105 hlasov, ktorou disponovala prvá vláda Václava Klausa v rokoch 1992 - 1996 a ktorú možno považovať za - na dlhú dobu - poslednú "pohodlne väčšinovú" vládnu koalíciu. Ešte nikdy nevytvorili vládu dve zhruba rovnaké veľké strany a jedna s polovičnou veľkosťou: pokiaľ platí klasický model "jedna veľká strana plus dve malé". A ešte nikdy nevstúpila do vlády strana, ktorú si založila jedna firma, konkrétne bezpečnostná agentúra ABL bratov Bártovcov, s cieľom obhajoby ekonomicko-politických cieľov tohto dosť tajomného podniku (a predstavitelia strany Veci verejné to pochopiteľne vehementne popierajú).
Z tohto pohľadu na českej politickej scéne doteraz nevídaných skutočností plynú rovnako niektoré zásadné nádeje i obavy, ktoré možno mať vo vzťahu k novej vláde. Nádeje vyplývajú jednak z veľkej prevahy v parlamente, ktorá by mohla priniesť toľko želanú politickú stabilitu. Prevaha by tiež mala vláde uľahčiť presadzovanie bolestivých reforiem, ale nevyhnutných predovšetkým v sociálnej oblasti. Pokiaľ patrí k základným poučkám demokratickej politiky pravidlo, že najlepším tmelom každej koalície je nedostatok iných alternatív, mohla by vláda Petra Nečasa byť vládou životaschopnou a môže ostať pri moci počas celého volebného obdobia.
Rozpad koalície a rokovanie o nejakej inej vláde by nutne znamenalo vtiahnuť do hry sociálnu demokraciu, čo si nemôže dovoliť ani ODS a TOP 09 (už len kvôli veľkým programovým odlišnostiam od ČSSD), ale ani Veci verejné, pretože by len sotva v budúcnosti vyjednali takú tučnú korisť, z akej sa môžu tešiť dnes. Konkrétne z ministerstiev vnútra, dopravy a miestneho rozvoja, ktoré prerozdeľuje veľkú časť "európskych peňazí".
Nádeje sú síce pomerne veľké, ale obavy tiež. Prevaha 118 hlasov sa môže zdať až príliš pohodlná, a teda aj vo vzťahu k zdanlivo bezpečným vnútrokoaličným bojom o moc a vplyv i o priazeň voličov. Potenciálnych línií stretu je vo vládnej koalícii viac než dosť. Za najdôležitejšie je potrebné označiť dve.
Pomaly sa rozhárajúci boj medzi ODS a TOP 09 o rolu dominantnej sily pravej časti spektra. ODS utŕžila vo voľbách veľkú porážku a jej výsledok 20,22 percenta je najhorší v jej histórii. Vládu zostavila len vďaka tomu, že Paroubkova ČSSD síce vyhrala s 22,08 percenta, ale bolo to menej ako sa čakalo a nemala koaličných partnerov, s ktorými by zostavila väčšinu. TOP 09 dýchala ODS na chrbát s volebným výsledkom 16,70 percenta, neskôr v rokovaniach bola veľmi razantná a získala všetky významné reformné ministerstvá (financií, práce a sociálnych vecí a zdravotníctva). Pokiaľ TOP 09 uspeje v jesenných komunálnych voľbách, môže oslabenú ODS skutočne zraziť z pravicového piedestálu.
Druhú "frontovú líniu" predstavujú nevyspytateľné Veci verejné. Pokiaľ ich súčasní majitelia tento politický podnik použijú ako vec na jedno použitie (podľa vzorca "uspej vo voľbách, nabaľ sa a zmizni"), môže koaličný parník naraziť na útesy skôr, než koalícia presadí jedinú zmysluplnú reformu. A ak je projekt Veci verejné dlhodobá záležitosť, môžu vládu ohroziť klesajúce preferencie tejto strany, pretože tá sa profilovala ako protestná sila, ktorá vo voľbách získavala hlasy predovšetkým od nespokojných, politicky však dosť indiferentných voličov.
Budúcnosť vládnej koalície je teda zatiaľ dosť neistá. Viac napovedia jesenné senátne a komunálne voľby a reakcie hlavných aktérov na ich výsledok.
Josef Mlejnek jr.,politológ